carousel // L.S.

chapter 1

Harry

"Harry si si vedomý že prichádza leto a ty si do toho vrazil mnoho peňazí aby si to všetko riadil sám. Nemôžeš predsa obsluhovať všetko, byť na každom mieste, vypĺňať papiere." rozčuľoval sa mladší blonďák behajúc po izbe sem a tam. Ruky si trel o stehná čo znamenalo že sa potí. Myslel som si že s mi tu chudák psychycky zrúti,i keď na to nebol dôvod. Zábavný park predsa patril mne, sám som rozhodoval čo sa s ním bude diať. Ja som bol zaborený do môjho koženého kresla a cez sklenené okno pozoroval celú tú nádheru ktorú som vybudoval. Priam sa mi pred očami mihali obrazy šťastných detí ako sa snažia pretlačiť na každú atrakciu, vybojovať si plyšáka či napchať sa mnoho sladkosťami. Zatiaľ čo ja som sa zaujímal o moje predstavy a sny, Niall stále kráčal cez celú izbu a mrmlal si niečo popod nos. Nerozumel som mu ale ani som nechcel.

"Dobre." prikývol som a postavil sa z mohutného kresla. "Súhlasím. Potrebujeme to tu oživiť. Potrebujeme pracovnú silu." vypil som posledný glg kávy a biely hrnček uložil naspäť na stôl. Niall sa na mňa díval naozaj čudným pohľadom. V jeho modrých očiach som sa ihneď stratil, ako po prvý krát keď sme sa stretli. Nedalo sa len tak nepozrieť do nich a neusmiať sa. Boli modré ako obloha, ale neustále mi v nich chýbala modrosť oceánu. Zatriasol som so sebou, poslednou dobou sa mi predstava na oči chladne modré ako more zjavovala často. Na seba som hodil čierne sako a upravil si golier.

"Kde si myslíš že ideš Styles?" sčervenal hnevom Niall. Hneval sa neustále ale nedával som mu to za zlé. Na papieri som bol riaditeľom tohto všetkého, bol to môj majetok s ktorým som si mohol robiť čo chcem. No namiesto toho ma riadilo to malé blonďavé nervózne klbko ktoré by som teraz najradšej zjedol. Podišiel som zo zadu k nemu a pevne si ho na seba pritisol. Obdarúval som ho nežnými bozkami na krk, na čo on len naklonil hlavu aby som mal k nemu lepší prístup.

"Idem hľadať zamestnancov Horan." teplým dychom som mu dýchal na jemnú pokožku. Reagoval len tlmeným dychom, mal nad sebou dokonalú kontrolu. Obdivoval som ho. Veď ja sám som mal teraz neskutočnú chuť ohnúť ho o stôl a prinútiť ho nahlas vzdychať moje meno. Už len nad predstavou som bol celý tvrdý.

"To si musíš švihnúť." zachichotal sa svojim dokonalým írskym smiechom, vlepil mi na ústa detskú pusu a bežal si sadnúť do môjho veľkého kresla. Pokrútil som nad ním hlavou a odišiel do podzemných garáží pre svoje auto.

***

Zaparkoval som pred starbucksom a vystúpil s čierneho mercedesu. Bola to moja druhá láska, druhý život. Miloval som autá. Skoro tak ako kolotoče a Nialla. No len skoro. Pomalým krokom som nakráčal do kaviarne. Určite som tu nemal v pláne hľadať zamestnancov. To by bolo naozaj divné. Dal som si len obyčajné kafé a snažil sa odtiaľto čo najrýchlejšie odísť. Pri odchode mi však v tom zabránil pohľad na akéhosi mladíka sediaceho za stolom, popíjajúceho čaj a hľadiaceho do novín. Vykročil som k nemu a sadol si hneď na miesto oproti nemu.

"Prepáčte, ale zaujal ste ma." zasmial som sa. Hlúpejšiu poznámku ako nadviazať kontakt som vymyslieť nemohol. Znel som ako úchyl ktorý príde za malým dievčatkom a povie mu, ahoj zaujala si ma, neboj, za chvíľu ťa rozrežem na kúsky a predám na orgány. Musel som sa nad svojimi myšlienkami pousmiať. Dotyčný však spred svojej tváre stále neodsunul noviny. Bol arogantný. Nepáčilo sa mi to ale možno to ma nútilo ostať.

"Môžem vedieť ako sa voláš?" prepaľoval som tie prekliate kusy papieru očami. Túžil som vedieť čo sa skrýva za nimi. Akoby dieťa nedostalo svoju hračku, urobil by som všetko pre to aby som dosiahol svojho.

"Louis." ozval sa sladkým britským hlasom. Ten prízvuk by som spoznal všade. Tu v spojených štátoch som len poznal málo ľudí pochádzajúcich s Británie. Louis, Louis. Vŕtalo mi to v hlave, počul som to už ale nič mi to nehovorilo. Možno len nejaký bratranec mojej starkej psa, jeho koňa a tak ďalej.

"Pekné francúske meno." pochválil som dotyčného, Louisa, a dúfal že mu tím polichotím. Zasmial sa nahlas, čo som si nevedel vysvetliť. Nepovedal som predsa nič vtipné a myslím si že ani hlúpe. Som si istý že Louis je francúske meno. Alebo nie?

"Ďakujem Harry." povedal a mne zabehla káva v krku. Konečne si dal tie hlúpe noviny od tváre a ja som sa mu zapozeral do očí. Hovorí sa že oči sú bránou do duše. Ale ja som v nich zbadal chladné oceánske more. Videl som v nich mesačný svit odrážajúci sa od hladiny. Tie oči mi boli tak známe, no ten človek tak cudzí.