carousel // L.S.

chapter 2

Louis

"Takže hovoríš že si sa o mne dočítal v nejakých novinách?" vyzvedal kučeravec pozerajúc sa sa na mňa tím najšialenejším spôsobom akým vedel. Vždy som rád obdivoval lesknúce smaragdy v jeho očiach. Pamätám si že keď sa usmial na tvári sa mu zjavili roztomilé jamky. Teraz to nebolo inak, ibaže jeho tvár zmužnela. Mal ostrejšie rysi, o odtieň tmavšie oči a dlhšie vlasy, nie už tak kučeravé ako predtým. Vyzeral však príťažlivo, dominancia z neho vyžarovala viac než dosť.

"Áno z novín." prikývol som. Nebola to pravda ale klamať bolo v tomto momente to najrozumnejšie rozhodnutie. Nepamätal si ma, bol som si istý. Z časti som bol šťastný, musel zažiť príjemné chvíle ktoré by mu so mnou neboli dopriate. No jedna časť mňa kričala, nadávala a nenávidela sa. Veď som ho predsa ešte stále mohol bozkávať do jeho vlasov a hovoriť mu ako ho milujem. Presne ako pred pár rokmi.

"Hazza, to musíme vyskúšať." utekal som k jednému z kolotočov na detskom ihrisku v parku. Bol farebný, väčšinou sa na ňom vozili deti ktoré boli naozaj šťastné. Potreboval som cítiť vietor vo svojich vlasoch a keďže žiadny jarmok s kolotočmi práve v meste nebol, musel som vystačiť s týmto malým, farebným, určeným pre najmenších.

"Louis William Tomlinson! Si šialený." zadychčaný kučeravec si prisadol ku mne a zasmial sa. Keď ukázal svoje čistobiele zuby akoby sa mi rozžiaril celý svet. Závidel som mu dokonalosť a mužnosť už v sedemnástich rokoch. Ja som mal už devätnásť a i napriek tomu som vyzeral ako trinásť ročná pubertiačka. Moje vlasy boli príšerne ulízané, smial som sa akoby ma ukradli z psychiatrie a neustále som nosil traky.

"Si úžasný. Milujem ťa, vieš o tom?" pošepkal mi pri uchu zatiaľ čo som sa snažil rozkrútiť detskú preliezku.

Pousmial som sa nad predstavou nás, točiacich sa na detskom kolotoči a pozerajúcich si do očí. Museli sme byť naozaj komický ale dal by som všetko za to aby som mohol v bruchu pocítiť ten roj motýľov a vedieť že láska je večná. Ale nie je. Jediné čo som pociťoval bola nenávisť. Nie voči nemu. Ale voči sebe.

"Počúval si aspoň niečo čo som ti povedal? " rozčuľoval sa Harry vedľa mňa. Bol vtipný s mierne rozčúleným výrazom na tvári. Na čele mal zopár vrások ale tie mu na kráse ani náhodou neubrali. Vlasy mu neustále padali do očí, preto si ich nemotorne naprával. Možno by som sa ho aj zľakol keby som ho nepoznal. Vyžaroval z neho rešpekt ale vedel som že niekde vnútri taký nie je.

"Nie." zasmial som sa, čo ho nahnevalo ešte viac. Sklopil hlavu, vždy to bolo jeho gesto urazenosti.

"Noták Hazza nehnevaj sa." odul som spodnú peru a zatváril sa zranene. Nemal som rád pohľad na neho, pozorujúceho topánky. Jeho šarm a dokonalosť ma oslovili natoľko že som zabudol držať jazyk za zubami a dávať si pozor.

"Prosím?" vystrašene pozrel na mňa. S tím Hazzom som to totálne posral. Nikto mu tak nikdy nehovoril, nedovolil to nikomu okrem mňa. Ale teraz, keď som ho po niekoľkých rokoch znovu uvidel, zapozeral som sa neho a ani si neuvedomil že som ho vtedy stratil.

"Prepáč. Niekde som tú prezývku počul, len som chcel vedieť či to na teba funguje." falošne som sa usmial. Jeho tvár trochu povolila ale myslím si že i napriek tomu ničomu nechápal. A ja som znovu klamal. Myslím si že keby dnes odovzdávali nobelovu cenu za najväčšieho klamára dňa, prvá cena by bola moja. "Mohol by si prosím znovu zopakovať čo si hovoril?"

***

"Takže Louis, tento zábavný park som budoval dlho a stálo ma to mnoho peňazí." prechádzali sme dlhou chodbou. Všade okolo boli akési dvere bez nápisov, jednoducho akoby neviedli nikam. "A nie nechcem počuť otázky odkiaľ na to mám." zasmial sa. "Musí ti stačiť odpoveď že som bohatý mladý muž ktorý miluje zábavu a hlavne kolotoče." táto odpoveď mi na tvári vyčarila úsmev. Možno nezabudol na všetko.

"Louis, nepovedz mi že sa bojíš." smial sa Harrold ako zmyslov zbavený. Mne dva krát do smiechu nebolo. Predo mnou sa týčil akýsi kolotoč a práve točil kričiacich ľudí dolu hlavou. Už pri pohľade sa mi žalúdok obracal. Mal som radšej labute alebo autíčka. Všetko zábavné ale bezpečné. Ale on trval na svojom. Za mojim chrbtom kúpil dva lístky a nútil ma ísť na to.

"Bojím." nasucho som prehltol. Harry ma pevne objal okolo pliec. "Neboj sa zlato. Celú dobu ťa budem držať za ruku." pošepkal mi pri uchu a mne hneď naskočili zimomriavky.

Keď sme už sedeli v kreslách, zmocnil sa ma ešte väčší strach. Dlane sa mi potili a ja som sa nekontrolovateľne triasol. Hazz sa ma snažil upokojiť ale ja akoby som jeho slová nepočul. Ignoroval som ho. Všetok strach zo mňa opadol keď sa okolo nás rozplynula hmla.

"Zvládol si to zlatko. Si úžasný, milujem ťa." zvrieskol Harry keď sme sa točili dolu hlavou a ja som sa od šťastia usmieval od ucha k uchu.

"A tu Louis, je moja kancelária. Dúfaj že si tu prvý a posledný krát. Bol by som nerád keby si mal problémy." žmurkol na mňa a otvoril mohutné drevené dvere. Okamžite sa mi naskytol pohľad na modernú miestnosť. Po krajoch boli čierne kožené gauče v strede drevený písací stôl s počítačom a za ním tak isto čierne kožené kreslo. No na stole niekto sedel. Niekto mne veľmi známy.

"Ahoj zlatko. Nesiem prvého zamestnanca." podišiel Harry k osobe a pobozkal ju na pery. Keď sa nám prvý krát stretli pohľady myslel som že budem vraždiť. Prisahám bohu že by som zobral prvú vec v miestnosti aj keby to bola detská bábika a našiel by som si spôsob ako ho s tím dobodať, dorezať, jednoducho zabiť. Ale to som nemohol. Nie kvôli nemu a ani kvôli mne. Keby záležalo len na nás myslím si že by sme sa tu už obaja do seba pustili. Všetko na čom záležalo bol Harrold. Keby som teraz urobil niečo nerozvážne mohol by som ho stratiť. Znovu.

"Tomlinson." nenávistne sa na mňa pozerali dve modré oči. Možno trochu pripomínali moje ale v tých jeho bolo viac faloše. Tej ktorú Harry nemohol vidieť.

"Horan." prikývol som. Nenávidel som tú jeho roztomilú tvár. Bola to len maska za ktorú sa skrýval. Milý a romantický ír. Bože, to on nikdy nebol.

"Môžem vedieť čo tu kurva chceš?" smial sa. Bolo mi to nepríjemné. Harry na nás len hľadel a ani zďaleka si nevedel vysvetliť situáciu ktorá sa tu odohrávala.

"To isté by som sa mohol spýtať aj ja." zazeral som po ňom. Môj pohľad bol ako oheň ktorý prepaľoval každú časť jeho tela.

"Môžem vedieť odkiaľ sa vy dvaja poznáte?" zaplietol sa do rozhovoru kučeravec. A máme čo vysvetľovať ty idiot. Pozrel som sa na Nialla zatiaľ čo som si túto vetu opakoval neustále v hlave.