✔Tajomstvo riadkov 1

Spoveď(5)

Neustále rozmýšľam nad sebou ,
môj strach stal sa v rovnici premennou.
Prečo neustále tápam v živote?
Prečo utápam sa v clivote?

Myšlienky sú zastreté rúškom hmly,
Odkedy prestalo existovať to slávne my?
Povedz, chcel by si byť mnou?

Kráčať strmým úskalím,
a zároveň byť utopený sklamaním samým?
Trápiť sa kvôli hlúpostiam,
vynadať za bolesť v srdci vlastným kostiam?

Mať srdce otvorené dokorán,
dokonca, i keď nádej kričí: „ Umieram".
Prechádzať strasťami minulosti,
desiť sa víchrov budúcnosti?

Prežívať krásy i bolesti,
a proste všetko čo patrí k mladosti.
Pozerať úskokom cez obrázky,
nechať sa pritom opantať putami večnej lásky.

Rozprávam ti o tom, no nik počúvať ma nechce,
dokonca i samotná sfinga ma nekonečným mlčaním tresce.

Tá už mlčí veky- vekov,
čo tá už zažila mužských priekov.
ruža nabáda ma k dotyku,
za chrbtom žiaľ objíma dýku.

Nebo zrazu temnou hmlou je zastreté,
brány do minulosti ostanú naveky zavreté.
Mozog ti pracuje na plné obrátky,
Tu už niet času na nevidomé pomluvy a ostré hádky.

Ty v posledných dňoch len na jedno myslíš:
Hrdosť odpusť mi, a ty drahý Bože prosby moje vyslyš!
Čosi ma zvnútra zožiera,
na srdci i na duši zjavila sa diera.

Bič života už si na mňa Diabol pletie,
v duchu dúfam, že to len strach moje telo v ohnivých rukách hnetie.
Lesk a posadnutosť vytratia sa z očí,
nahradí ju žiadostivosť, ktorá na krídlach očarenia a lásky letí.

V mojom tele prebudí sa milujúce zviera,
to túžba moje údy zviera.
Inteligencia a intelekt vládnu svetom,
Dá moje srdce prednosť knihám či kvetom?

Keď si raz vyberiem,
všetku zodpovednosť za svoje činy na seba preberiem.
Vložím dôverčivo pánovi Dokonalému ruku do dlane.
Ale čo sa nestane?

Ani na mňa nepozrie,
Keď odchádza ani sa ponad plece neobzrie.
Znova ocitám sa v piesni medovej,
nik nerozumie hlave dubovej.
Jesenný kráľ, utiera slzy z líc,
potom sa potajme vytratí kdesi do ulíc.