Spring of my life

3. kapitola: Možno splniteľný dávny sľub

Po týchto slovách mi prebehol mráz po celom tele. Spomenul som si na sľub, ktorý som si dal. Bol to sľub, ktorý som bol odhodlaný splniť. Ten, že túto jar zažijem najlepšiu jar môjho života. Jar prechodu medzi 18. a 19. rokom života. Už som od toho ďaleko nemal. S kamarátmi sme mali dohodnutú chatu a nie len na moje narodeniny. Plánovali sme, že tam ostaneme týždeň. A namiesto toho? Som v dome May Springsovej, 400 rokov mŕtvej maliarky, ktorá ma našla pod lampou počas veľkej búrky. Veď toto je šialené. Kebyže mi toto niekto povie, tak si o ňom myslím, že má problémy sám so sebou. Neprestávala sa na mňa pozerať. Tými je veľkými modrými očami. Žiarlili ako oceán od ktorého sa odrážajú slnečné lúče a krásne sprevádzali jej neprestajný úsmev. Naozaj sa neustále usmievala.

"Sebastian."oslovila ma."Nejako veľmi rozmýšľaš. Nad čím?"

"V prvom rade nad tým, ako som sa sem dostal."odpovedal som úprimne.

"Vážne si nič nepamätáš? Veci, ktoré si robil pred tým, alebo že z kade si? Nič?" V jej očiach bolo vidno starosť. Čo jej mám povedať? Pravdu jej nemôžem povedať určite. Nepochopila to. Veď tomu ani ja nechápem.

"Nepamätám si nič."povedal som napokon a sklonil som hlavu."Nepamätám si ako som sem prišiel ani odkiaľ som, jediné čo viem je ako sa volám." Povedal som obrovskú lož. Asi tú najväčšiu v mojom živote. Aj ona sklonila hlavu. 

"Aha.."dostala zo seba napokon. "ale je mi to v podstate jedno. Keď nevieš skade si, tak kľudne môžeš bývať v mňa. Poukazujem ti to tu v dedine." Usmiala sa. Následne som sa aj ja usmial. Nuž čo iné mi ostáva? Len si vychutnať čas so slávnou May Springsovou. Ešte o tom ani netuší, že v mojej dobe majú jej obrazy veľmi vysokú hodnotu.

"Platí?"opýtala sa ma.

"Platí."odpovedal som a usmial som sa teraz pre zmenu ja.

"Ruku na to?"povedala podávajúc mi ruku. Chytil som sa jej a potriasol ňou. Bola veľmi jemná a krehká. Usmiala sa.

"Takže, keďže teraz ti nejaký čas budem poskytovať prístrešie asi by som ťa po ňom mala previesť najprv."povedala a zdrapila ma za ruku. Vyviedla ma z dverí jej izby ku vchodu. Jej izba bola na poschodí. Začala prehliadku domu. Jej dom bol v podstate celkom malý. Na dolnom poschodí bola chodba, izba jej sestry, spálňa, veľká obývačka, kuchyňa a kúpeľňa. Jej izba bola na poschodí, kde okrem toho bola len malá kúpeľňa. Zastavili sme v jej izbe.

"Takže, čo hovoríš na tvoj nový dočasný domov?"opýtala sa.

"Šikovný domček,"povedal som."a nebude tvojim rodičom vadiť, že som teraz tu?"

"Určite nie. Moji rodičia nemajú problémy s takýmito vecami."povedala ako inak než s úsmevom.

"Naozaj?"uisťoval som sa.

"A kam by si išiel kebyže povedia nie? Toto nie je prespávačka so spolužiačkami. Snaď to, že nemáš kam ísť pochopia."povedala s trošku vážnejším podtónom. Vydýchla si."Koľko je hodín?"

"Ehm, neviem,  ale je už poriadne pozde."povedal som s váhaním. Vytiahla mobil a vypúlila oči.

"Je takmer pol 11."povedala a zasmiala sa."Nebude ti vadiť ak ti periny dám až zajtra, lebo sú asi v spálni a nechcem budiť mamu." Usmial som sa aj ja a povedal som:

"Nevadí." 

"Tak teda ty si ľahni sem."povedala a prstom upriamila na malý gauč v jej izbe. Urobil som tak. Ľahla si aj ona, lenže do svojej veľkej postele. Kľudne by sa nej mohli vyspať aj dvaja ľudia. Zhasla svetlá. Pozeral som do stropu a rozmýšľal som. Z myšlienok ma vytrhol Mayin hlas.

"Počuj, ak sa dožijeme zajtrajška, tak ti poukazujem dedinu, dobre?"opýtala sa ma s úsmevom. Páni, toto by som si ani vo sne nepomyslel, že niekedy budem mať možnosť preskúmať moju dedinu, ale o 500 rokov skôr. Teda, ak toto nie je sen a po zaspaní sa nezobudím vo svojej posteli..