Bola noc. Tmavá a studená noc. Studený vietor udieral do vysokých stromov a všetko čo bolo slabšie a stálo mu v ceste zlikvidoval. Pršalo. Kvapky studeného dažďa mi kvapkali na hlavu a presakovali cez moje oblečenie. Nebol to ten typ dažďa, ktorý sa len obtrie o vašu kožu a hneď zmizne. Bol to silný dážď. Priam lejak. Súladil s vetrom a obracal sa tým smerom, kade aj vietor. Kde som? Ako som sa tu ocitol? Pozrel som sa hore. Presne nado mnou bola svietiaca lampa. Nachádzal som sa na ulici. Nebola hlavná. Bolo tu viac domov. Nevidel som jasne, pretože na ulici svietilo len každé druhé svetlo. Neprestávalo pršať. Počul som ako hrom udrel neďaleko dediny.
"Utekaj!"zakričal na mňa neznámy hlas. Pravdepodobne ženský. Ani som nežmurkol a už predo mnou stála postava podávajúca mi ruku. Chytil som sa jej. Odrazu predo mnou stálo dievča. Nevidel som jej do tváre.
"Utekaj! Na čo čakáš?!"zakričala a začala utekať. Ja tiež, keďže ešte nepustila moju ruku. Zašli sme do nejakého domu a počkali sme kým búrka prejde. Keď sa búrka trošku upokojila, v dome zapla svetlo. Posadila ma do pravdepodobne jej izby a odišla niekam. Vrátila sa aj s osuškou. Vzal som si ju a začal som si utierať vlasy.
"Máš ty vôbec rozum?!"skríkla. "Takto sedieť pod lampou počas búrky.. Ani si neuvedomuješ, čo sa mohlo stať." Vzal som si osušku dole z hlavy. Stíchla a len sa na mňa zadívala. Ja na ňu tiež. Zrejme moju tvár ešte pred týmto nevidela. Premeral som si ju pohľadom aj ja. Teraz som jej tvár od chvíle vonku zahliadol poprvé. Bola vysoká a štíhla. Jej mokré ryšavé vlasy jej siahali až ku drieku. Mala bledú tvár. Na jej nose sa pýšili okuliare s čiernym hrubým rámom za ktorými sa schovávali hlboké modré oči. Neviem akým spôsobom mi jej tvár pripadala známa. Mala na sebe obyčajné voľné svetlomodré tričko a čierne legíny. Chvíle, ktoré som strávil pozeraním na ňu, ona strávila tým istým.
"Prepáč, ja len, že si ďalší ožratý chlap, ktorý nemá poňatie o tom kde je nebo a kde zem."povedala. Jej hlas znel príjemne. "Čo keby si sa mi predstavil?"povedala. Chvíľu som na ňu upieral zrak. Neskôr som vyslovil:
"Ehm, moje meno je Sebastian Stone. Tvoje?"
"Ja som May Springsová."povedala. May Springsová? Tá May Springsová?! Ako?! Veď zomrela pred 400 rokmi! Prizrel som sa bližšie jej tvári. Zhodovala sa s tou na fotke zo včerajška. Toto musí byť sen.
"Odkiaľ si sa tu zjavil? Nevidela som ťa nikdy predtým. A prečo si nešiel domov? Veď takú búrku by mal každý čo najskôr utekať domov."usmiala sa na mňa úprimným úsmevom.
"Ja-ja neviem ako som sa tu ocitol."povedal som so sklonenou hlavou. Naozaj neviem ako som sa sem dostal. Veď ešte včera večer som ležal na svojej pohodlnej posteli a premýšľal o tom ako by bolo úžasné spoznať May a dnes tu predo mnou stojí.
"Toto musí byť sen."povedal som si pre seba a vylepil som si. May sa na mňa zadívala ako na debila.
"Čo robíš?"opýtala sa so smiechom. Dočerta, veď jej to nemôžem povedať. Bude si o mne myslieť, že som psychicky chorý človek. Zaboril som si hlavu do dlaní. Čo sa to so mnou deje? Toto nemôže byť pravda.
"Aký je rok?"opýtal som sa napokon.
"Dnes je 15.marca 2016."povedala s úsmevom. "Je utorok. Nachádzame sa v dedine Kráľ na severovýchodnom Slovensku. U mňa doma."dopovedala a na jej tvári sa rozjasnil ďalší úsmev. Ako sa niekto dokáže tak usmievať?
"Hej, Sebastian!"povedala."Vyzeráš byť dezorientovaný nejako. Neviem ako si sa sem dostal a prečo, ale zajtra ti tu poukazujem celú dedinu."povedala s úsmevom.
"Sľubujem, že táto jar bude jar tvojho života..
●Meno: May Springsová
●Vek: 16
●Dátum narodenia: 1.5.2000
●Vlasy/Oči: Ryšavá/Modrá
●Výška/Váha: 175cm/55kg
●Záľuby: kreslenie, hudba, chodenie von s kamošmi
●Povaha: milá, inteligentná, snaží sa vychádzať s každým, sebavedomá, tvrdohlavá
●Súrodenci?: jedna mladšia sestra
●Miluje: západy slnka, letné noci, jar, letné búrky, jablká, mačky
●Neznáša: falošných ľudí, chaos, paradajky
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Spring of my life
Genç Kurgu"Ani vo sne by som si nebol pomyslel, že práve ty ma budeš sprevádzať takou dlhou cestou. Cestou cez jar môjho života..."
