Stay Strong (SK)

20. kapitola - Ošetrovanie

„Bránil som sa, ako som len mohol. Takmer sa mi tým kutáčom podarilo bodnúť Aidena. Ako trest ma zavesil na reťaze a bičoval môj chrbát, kým som skoro neomdlel. Už som si myslel, že mi dá pokoj...ale vtedy pristúpil a vypálil mi ju na hruď," zdôveril sa mi polohlasne.

Len som na neho nemo zízala. Takže klebeta o tom, že bratia bičujú svojich otrokov, bola pravda. Povery ani v najmenšom nepreháňali. Bratia boli presne takí bezcitní, ako som počula. Možno aj viac, ak to bolo možné.

Pocítila som k Lukeovi ľútosť, no nedala som ju príliš najavo. Žiadny chalan neniesol dobre, keď ho niekto ľutoval. Hlavne dievča. Jeho neprístupný výraz mi dal za pravdu. Ak by som ho začala ľutovať, skôr by ho to naštvalo.

Ruky som mala zložené pozdĺž tela a prstami som sa hrala s obliečkami. Chcela som sa o ňom dozvedieť viac. Bála som sa však, že on sa so mnou nebude chcieť rozprávať. Moje obavy čoskoro zmizli, keď on sám začal rozhovor.

„Ako si sa sem dostala?"

Spomienkami som sa vrátila do dňa, kedy som bola unesená spolu s mojou kamarátkou Victoriou. Od tohto dňa už nič nebolo ako predtým. Namiesto lásky som dostávala bolesť, namiesto milujúcich blízkych ma obklopovali monštrá s tesákmi a namiesto radosti ma pohlcovalo zúfalstvo.

„Práve sme s kamoškou odchádzali večer z kina, keď sa to stalo. Ani si poriadne nepamätám, ako sa to všetko zomlelo. Niečím nás uspali. Keď som sa prebrala, všade okolo boli dievčatá ako ja: unesené a neuveriteľne vystrašené...s Vicky som bola naposledy v aukčnej miestnosti pred troma rokmi. Odvtedy som ju nevidela...Nemám ani potuchy, či ešte vôbec žije," dopovedala som šeptom a do očí sa mi nahrnuli slzy smútku.

Rýchlo som ich zahnala naspäť a snažila sa vypustiť spomienky na minulosť. Keď som na to myslela, vždy som mala pocit, že sa zúfalstvom a bolesťou roztrieštim na milióny kúskov. No verila som, že Vicky je stále nažive a bojuje rovnako ako ja.

„A ty?" vyhŕkla som svižne, aby som svoju hlavu zamestnala niečím iným.

Zrakom som sledovala, ako vylieval niečo na kúsok čistej handričky, ktorú si našiel v kúpeľni. Doplo mi, že to bude dezinfekčný roztok, čoho som sa zľakla. Toto bude strašne bolieť.

Priblížil sa ku mne a pozrel mi do očí.

„Zatni zuby, toto bude hrozné. Keby som nemusel, tú dezinfekciu by som ani nerobil, ale môže sa ti to škaredo zapáliť a potom by to bolo len horšie," vysvetlil mi sklesnuto.

„Pripravená?"

Nikdy nebudem na to pripravená, ale zaťala som zuby a tuho zavrela oči. Keď som kŕčovito zovrela svoju prikrývku, prikývla som na súhlas. V ďalšej sekunde mi telom vystrelil šok bolesti, akoby do mňa strelil blesk. Mykla som sa celým telom a päty zabárala do matraca. Spod viečok mi vytiekli veľké slzy agónie, no z úst sa mi vydralo len tlmené vykríknutie, pretože som ho nechcela pustiť von.

Štipľavé plamene bolesti mi oblizovali každý centimeter na bruchu ešte niekoľko sekúnd, kým mi to Luke čistil. Konečne odtiahol gázu s tou otrasnou dezinfekciou a bolesť pomaly prešla do tupého pichania v mieste spáleniny a môj dych sa upokojoval.

„Šiel som domov z párty u jedného kamaráta. Vtedy som mal devätnásť. Za týždeň som mal mať oslavu ja k svojim dvadsiatym narodeninám, no oslava sa nikdy nekonala. V ten večer ma uniesli," vyplnil izbu Lukeov hlas poznačený hnevom.

Zdvihla som viečka. Uvedomila som si, že mi odpovedal na moju predošlú otázku. Pri tej bolesti som aj zabudla, že som sa ho to pýtala. Nečudovala som sa, že bol nahnevaný, keďže za všetko mohli upíri.

„Teraz máš koľko rokov?" dostala som zo seba a jednou rukou si zhrabla čierne vlasy z tváre.

Chcela som, aby hovoril ďalej. Jeho hlboký príjemný hlas ma upokojoval a vynáral ma nad hladinu utrpenia, ktoré mi momentálne spôsobovali všetky zranenia.

„Dvadsaťdva."

„Takže si hneď išiel ku bratom, keďže si predtým vravel, že...že si tu už dva roky?"

Musela som sa medzitým nadýchnuť, lebo som sa cítila nehorázne unavená. Všetka tá bolesť, strach, bezmocnosť ma tak unavili, že by som najradšej spala.

„Áno...Šiel som rovno k tým najväčším bláznom," pritvrdil trpko.

Zavrela som oči a nechala sa od neho obskakovať. Popáleninu mi potrel nejakou chladnou mastičkou, čo bola úžasná úľava a potom mi ju obviazal. Následne mi tou mastičkou natrel aj moje skrvavené cucfleky. Keď bol hotový, prikázal mi pretočiť sa na brucho a natrel mi chrbát.

Po celý ten čas sme boli ticho, ktoré prerušovalo len Lukeove hrabanie sa vo veciach a moje zívanie. Skoro som odišla do ríše spánku, keď ma opäť k vedomiu privolal jeho hlas so zvedavým tónom.

„Ako to, že ťa Raven zachránil?"

„Uzavreli sme...dohodu," riekla som pravdivo.

„Akú dohodu?" vyzvedal vzápätí podozrievavo.

Trochu som váhala. Z nejakého dôvodu som mu to nechcela povedať. Jednoducho sa mi nepáčila myšlienka, že by to Luke vedel.

„Proste ma ochráni pred Chazom. To ti stačí," odbila som ho jemne.

Chvála Bohu, pochopil, že sa o tom nechcem rozprávať, ale neodpustil si ešte jednu pripomienku.

„Buď opatrná, Cass. Raven je prefíkaný."

To som si stihla všimnúť. Len som prikývla a hlasno vydýchla. Stále bol však lepší ako jeho ostatní bratia. Aspoň zatiaľ.

„Vidím, že už takmer spíš, tak si teda odpočiň. Ja pôjdem," oznámil mi.

Dala som si hlavu nabok, otvorila oči a uprela ich na jeho dvíhajúcu sa postavu. Zaniesol všetko, čo používal do kúpeľne a vrátil sa. Prehrabol si gaštanové vlasy rukou a len na mňa pozeral. Unavene som sa na neho usmiala, čo vyčarovalo aj jemu úsmev na tvári a pomaly sa pobral k dverám.

„Koľko je hodín?" položila som mu poslednú otázku.

Musela som vedieť, koľko času mi ostáva, kým príde Raven. Luke pohľadom zaletel nad moju posteľ.

„Bude šesť."

S týmito slovami sa otočil a otváral dvere.

„A Luke?" zvolala som hlasom silnejším o pár decibelov.

Zastavil sa a obrátil sa smerom ku mne.

„Ďakujem ti," povedala som úprimne.

On sa len usmial a odišiel. V izbe sa rozliehalo ticho, ktoré hladilo moje rozboľavené telo a ovíjalo sa okolo mňa ako neviditeľná hmla. Priam ma volalo k spánku. A ja som ho poslúchla.

○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○•○

„Vstávaj, princezná."

Tak toto je asi tá najkratšia kapitola v tomto príbehu :D Musela som to proste ukončiť tu. Ale budem sa Vám to snažiť vynahradiť tým, že ďalšiu kapitolu sa pokúsim pridať skôr ;) 

Luke sa nám o Cass pekne postaral, však? Konečne ste sa aj dozvedeli trošičku o ich minulosti. Aký máte z tejto časti pocit? :) Viem, že v podstate je taká o ničom, ale aj také musia byť :D

Poteší ma každá odozva :3

S láskou

Vaša Veronique ❤ 💋