Stay Strong (SK)

37. kapitola - Chcem tvoje srdce, maličká. Doslova.

Zastavil perami pri mojom uchu. „Raven mi ťa možno zakázal, ale zakázané ovocie chutí najlepšie, však, maličká?" šepol mi doň nenásytne.

Ja tu dnes zomriem.

Nie, nemôžem zomrieť! Nemôžem si dovoliť zmiznúť z povrchu tohto sveta. Navyše rukami barbara z krvilačného druhu, ktorým toľko opovrhujem. Najprv sa musím dostať od upírov, vrátiť sa k mojim rodičom a dobehnúť všetko, čo sme zameškali kvôli môjmu náhlemu zmiznutiu pred tromi rokmi. Vychovať s mužom svojich snov zdravé deti, ktoré spoločne uchránime pred všetkými krutými nástrahami sveta, aby nikdy nemuseli zažiť bolesť a strach. Keď si budem istá, že sa o seba dokážu postarať sami, zostarnem v pokoji s manželom a až vtedy budem môcť odísť z tohto sveta.

Dobrovoľne a bez strachu.

V mysli sa mi objavila Lukova usmiata tvár. Pre neho sa oplatí bojovať. Možno nebude mužom, po boku ktorého zostarnem, no momentálne pre mňa predstavoval osobu najbližšiu môjmu srdcu.

Takže nie, dnes rozhodne nemôžem zomrieť, pretože mám toho ešte veľmi veľa pred sebou.

Vďaka týmto myšlienkam som sa rozhodla tvrdo zabojovať proti čiernookému diablovi. Naďalej ma držal v železnom stisku, no uvoľnil mi zápästie, ktoré predtým bolestivo zvieral. Namiesto toho ma zdrapil za vlasy a trhnutím mi vyvrátil hlavu do nepríjemného uhla. Temenom sa mi rozliala ostrá bolesť a oči mi nanovo zaplavili horúce slzy. Nečudovala by som sa, keby ma oskalpoval.

Keď sa mi do krku zaborili jeho dlhé tesáky, od bolesti mi stuhlo celé telo a pred očami sa mi roztancovali hviezdičky. Našťastie to bol iba prvotný šok, ktorý vzápätí zmizol a mojimi končatinami sa bolesť šírila v určitých nárazoch. Odchádzala a zase prichádzala ako pokojné vlny mora.

Spočiatku som sa bála, že mi rozdriape krk ako dievčaťu, ktoré tým zabil, ale neurobil to. Bolesť sa prekvapivo dala zniesť. Pil zo mňa pomaly a nenásilne. Vďačila som za to zrejme tomu, že sa vyzúril na dievčati predo mnou a moju krv si vychutnával.

Napriek tomu som po chvíli začala cítiť, ako mi z údov uniká sila a nemala som najmenšie pochybnosti o tom, že ma zabije. Chvatne som sa poobzerala okolo seba, pokým som sa snažila odtrhnúť od úst jeho špinavú paprču. Chcela som ukončiť pátranie zrakom po možnej zbrani v mojej blízkosti, pretože jeho tesáky zakliesnené v mojom krku mi privolávali brutálnu bolesť pri každom pohybe hlavou, no moje oči zavadili o sklenenú nádobu plnú cestovín na poličke vedľa mňa.

Neváhala som ani sekundu a načiahla sa po to. Z hrdla mi unikol tlmený výkrik. Jeho tesáky sa totižto zaborili hlbšie a šklbol ma za vlasy. Odmietal ma pustiť. Bol ako zúrivý pes, ktorý sa zahryzne a uťahuje stisk čeľuste čoraz silnejšie, aby mu jeho korisť neutiekla. Nebude chýbať veľa a omdliem. Prevažne od bolesti.

Zaťala som zuby a znova sa skúsila načiahnuť po nádobu. Neúspešne. Naliehavo bijúce srdce mi do celého tela rozoslalo nezanedbateľnú dávku adrenalínu. Presne to som potrebovala. Tento hormón stlmil bolesť a nabádal ma k nadľudskému výkonu.

Vzoprela som sa a švihom sa naklonila na stranu, kde bola nádoba. Pevne som okolo jej hrdla omotala prsty a stiahla ju so sebou, keď ma ten šialenec strhol späť. Bez váhania som ju so všetkou silou, čo som v sebe našla, namierila proti jeho čiernovlasej hlave.

Uši mi zaplnil uspokojivý zvuk treštiaceho sa skla a tvrdých cestovín dopadajúcich na dlažbu. Uvoľnil mi krk. S priduseným stonom padol na kolená a so zatvorenými očami sa držal za hlavu na mieste, kde som ho udrela. Pripadalo mi to ako déjà vu situácie s Chazom v tej prekliatej pivnici. Vtedy som tiež mierila na hlavu. V oboch prípadoch mi nič iné neostávalo, ako sa zdá.