Vyvolená- Počiatok

4.

Zobudila som sa na nepríjemné klopanie pri vchodových dverách.

,,Idem!"zakričala som aby už nevyklopávali. Našťastie to vyklopávanie prestalo. Dala som si župan a išla otvoriť. Zarazila ma osoba stojaca predo mnou. Bola to polícia.

,,Vy ste Anabeth Hamsllerová?"spýtal sa ma. Ja som prikývla.

,,Dôstojník Stone. Prosím poďte na našu stanicu všetko vám vysvetlíme."len som prikývla a už som išla ale uvedomila som si že stále mám na sebe župan.

,,Ehm...prosím ešte pár minút. Musím sa obliecť."oznámila som mu. On si len teraz uvedomil že som v župane. Prikývol a ja som sa rozbehla do mojej izby. Otvorila som skriňu a rozmýšlala som čo si mám obliecť. Nakoniec som si vybrala šedý sveter kde uprostred bolo čierne srdce,čierne rifle k tomu bielu čiapku a obula si bledo-šedé topánky s bielymi šnúrkami. Vybehla som po schodoch dole za dôstojníkom Stoneom.

,,Môžeme ísť?"spýtal sa dôstojník. Ja som len prikývla,zamkla dom a vybrala sa do policajného auta. Celá cesta prebehla v tichosti. Rozmýšlala som prečo musím ísť na policajnú stanicu. Urobila som niečo? Alebo urobil niečo môj príbuzný a zvalil to na mňa? Nebodaj sa niekomu niečo stalo? Stále vo mne vírili podobné otázky ale nie a nie prísť odpoveď. Na stanici sme boli rýchlo a ja som išla umrieť zvedavosťou. Vystúpila som z auta a zamierila si to k vstupným dverám stanice. Za pár sekúnd ma už dobehol dôstojník Stone a smerovali sme ani neviem kam. Zastavili sme pred nejakými dverami vedla ktorých boli tri stoličky.

,,Prosím sadnite si. Ja za chvílu prídem."povedal dôstojník Stone a už klopal na dvere. Z nich sa ozvalo hrubé ďalej. Dôstojník vošiel a ja som si sadla na stoličku. Po dlhej dobe sa otvorili dvere a z nich vykukla dôstojníková hlava. On sa na mňa pozrel a pokynul aby som vošla. Vstúpila som do miestnosti kde sa nachádzali skrine a v strede miestnosti bol veľký stôl za ktorým sedel postarší pán.

,,Slečna Hamsllerová prosím posadte sa. Nadporučík Mills."predstavil sa. Ja som sa ako povedal posadila.

,,O čo ide?"vychrlila som otázku nedočkavo. On sa na mňa ľútostivo pozrel.

,,Včera vašich rodičov zrazilo auto. Ani jeden neprežil. Človek čo ich zrazil ušiel z miesta činu takže sa nevie kto to bol. Je mi to ľúto. Ešte keď ste sa narodili dali vaši rodičia mená dvoch ľudí ktorý by vás strážili keby sa niečo obom stalo. Ešte dnes večer prídu. Je mi to naozaj ľúto."dokončil svoj dlhý monológ nadporučík. Bola som v šoku. Začali ma páliť oči lebo sa mi do očí tlačili. Ja som sa postavila prikývla.

,,Ďakujem z-za informác-cie. Dovidenia."povedala som a vyšla z kancelárie. Podlomili sa mi kolená ale našťastie som sa pridržala stoličky na ktorú som si sadla. Dala som si tvár do dlaní a rozzvlykala som sa. Neskôr som sa už rozplakala. Nemohla som tu uveriť že moji rodičia zomreli. Ešte chvílu som takto bola pokým ma nevyrušil hlas.

,,Anabeth? Si to ty?"spýtal sa ma známi hlas. Ja som len zdvihla hlavu a pozrela sa na osobu stojacu predo mnou svojimi zaslzenými očami.

,,Ch-Chris? Ty čo tu robíš?"spýtala som sa ho neveriacky. Už mi to pripadá divne že je všade kde som ja. Až potom som si všimla že má v ruke krabicu s pizzou. On sa tváril ako keby tu otázku prepočul a rozbehol sa ku mne. Sadol si vedla mňa objal ma okolo ramien. Ja som si na neho položila hlavu a po tvári mi stekali slzy.

,,Čo sa stalo?"spýtal sa ma jemne.

,,Moji rodičia...z-zomreli."povedala som mu koktavo a zase sa rozplakala.

,,To mi je ľúto. Vieš čo? Odveziem ťa domov len čo predám túto pizzu."povedal a ukázal na krabicu. Ja som zdvihla hlavu aby mohol dať preč zo mňa ruku a postaviť sa.

,,Za chvílu som späť."povedal a vstúpil do dverí z ktorých som ja pred niekoľkými minútami vychádzala. Ani som nevedela ako ale nastupovala som už do auta spolu s Chrisom ktorý riadil. Za pár minút sme už boli pred našim domom. Vystúpila som a odomkla dvere od domu. Zamierila som si to do izby kde som si ľahla na postel a do pól minúty som bola tuhá.

,,Anabeth!"kričala na mňa moja mama. Bol som v tmavej uličke ale nepamätám si ako som sa tu ocitla.

,,Mama!"zakričala som naspäť. Zrazu sa vynorila postava. Keď sa začala približovať spoznala som ju. Bola to mama.

,,Poď rýchlo! Blíži sa!"

,,Kto sa blíži? Kde je otec?"pýtala som sa. Začula som smiech. Škodoradostný smiech. Obe s mamou sme vykulili oči.

,,Už je tu! Uteč! Ja ho zdržím!"zvískla a rozbehla sa dozadu. Videla som siluetu nejakého chalana. Zpozorovala som niečo lesklé a určite aj ostré. Nôž.

,,Mama,má nôž! Vráť sa!"kričala som na mamu. Ona len zakrútila hlavou na nesúhlas a vydala sa naproti svojej zkáze. Keď bola blýzko toho neznámeho zmenila sa na zviera. Na levicu. K nej pribehol statný lev a spolu vrčali na útočníka. Jeho to nevystrašilo a zabodol nôž do levice. Do mami. Ona sa krvácajúc zviezla na zem. Útočník sa len zasmial a zmizol. Levica aj lev sa premenili. Lev bol môj otec. Moja mama mala zapichnutý nôž hlboko v hrudníku.

,,Anabeth uteč! Tento svet nie je aký sa zdá! Musíš sa chrániť! Bež a neobzeraj sa!"kričal na mňa otec. Otočila som sa a chcela bežať no niekto ma zastavil. Zhrozila som sa. Bol to ten čo zabil mamu.

,,Konečná mačiatko."povedal hrôzostrašne. No horšie bolo že som tohto chalana poznala. Bol to...

Rýchlo som sa posadila a zhlboka dýchala. Ovinuli sa okolo mňa niečie paže a ja som vystrašene cukla.

,,Kľud to som len ja."povedal Chris. Pozrela som sa na budík. Bolo 13:26. Zhrozila som sa ako dlho som spala. Prekvapilo ma že tu Chris ostal tak dlho. Zotrela som si rukami pot z čela a aj slzy. Zaškvŕkalo mi v žalúdku ale ja som to ignorovala. Nemala som na nič chuť.

,,Nočná mora?"spýtal sa ma a ja som prikývla.

,,Povieš mi o nej?"

,,Teraz nie. Možno inokedy."odpovedala som mu. Nechcela som o tom hovoriť. Ja viem že to bola len hrozná nočna mora ale aj tak sa mi zdala taká živá. Cítila som akoby mi tým niečo naznačovala. Bože veď to je hlúposť. Asi mi z toho prepína.

,,Poď sa najesť."

,,Nie som hladná."oporovala som mu. Ale ako naschvál mi zaškvŕkalo v bruchu. On sa len zasmial a podal mi tanier s chlebom obložený maslom a salámom. Zjedla som polovicu lebo som už nemohla. Lahla som si na postel a vytiahla mobil. Prezerala som si rôzne novinky či zlé alebo dobré. Nakoniec som narazila na správu ktorá mi nahnala slzy do očí. Bolo to o tej možno nehode. Znova som sa rozplakala.

,,Pšššt neplač."utešoval ma Chris. Takto to bolo hodnú chvílu kým som zasa nezaspala. Ale už ma neprenasledovali nočné mory ale pekné sny.

Hola!
Tak máme tu kratšiu kapitolu. Má okolo 1150 slov ale nevadí. No čo na ňu hovoríte? Ja viem že ten sen bol drastický ale neskôr uvidíte prečo tie veci čo sa tam odohrali. Som zvedavá na každý koment a poteší ma aj vote. Tak už nebudem zdržovať a užívajte si prázdniny. A nabudúci týždeň bude pravdepodobne ďalšia kapitola. Bye bye!

Vaša karnellll