Usmej Sa, Loki. [1] ✔️

3. Prázdna chodba

Blue sa nad slovom bolesť, nikdy dlhšie nezamýšľala. Veď, prečo by aj mala? Lenže práve teraz slovo bolesť, bolo ako jediné, ktoré jej utkvelo v pamäti. Stále do okolo sa jej prehrávalo v hlave a ona od neho nemohla ujsť. Ako by aj mohla? Predsa len jej toto slovo stále pripomínalo, čo práve cíti. Ako jediné vysvetľovalo to príšerne skrúcanie v hrudi a hlavne srdca.

Nemohla spať. Stále sa prehadzovala a budila z nočných môr, ktoré ju naháňali. A to len pre jediného človeka menom Loki. Rozmýšľala, čo spravila zle. Kde zapochybovala? Ako to mohlo skončiť tým, že ju ani neprišiel privítať a komplet ju od ignoroval? Myslela si, že aspoň sú ešte priatelia, i keď mu povedala, ako ho miluje. Naozaj, prečo?

Nakoniec došla k záveru, že sa to všetko pokazilo v deň keď sme prvý raz stretli Avril.

Po celej prebdenej noci prišlo ráno a Blue sa necítila dobre. Celý nasledujúci deň preležala v posteli. Utápala sa v žiali a smútku. Dokonale od ignorovala služobníctvo, ktoré jej nosilo jesť a bralo ho po dvoch hodinách preč.

Nevedela ako sa má dostať z tejto letargie. Ako vôbec do nej spadla? Tak nízko. Tak dole. Ako mohla tak veľmi klesnúť na duchu? Kde sa vytratila sebavedomá žena, ktorá si stála za svojím a nenechala si stúpať po hlave?

Druhý deň sa bolesť uzemnila a dala sa zniesť. Ale nezmizla. Stále tam bola a čakala na správnu chvíľu kedy zaútočiť. Kedy zas bude mať slabú chvíľku, aby ju mohla dostať späť na kolená.

Tá chvíľa však nenastane, kým nevyjde z komnaty. Ale predsa len skrývať sa nemôže navždy. Ale zatiaľ môže, pomyslí si Blue.

Na ďalší deň, plná energie vstane a ide von. Odhodlaná čeliť všetkému, čo na ňu čaká.

Vyjde z izby a kráča po chodbe. Jej kroky sa ozývajú po celej ľudoprázdnej chodbe. Nepočuť ani jeden jediný zvuk.

To je zvláštne, pomyslí si Blue. Také to ticho tu nikdy nebývalo.

Po chvíle chôdzi si tým prestane lámať hlavu. Veď tu nebola dlhú dobu, tak sa nemôže čudovať, že sa to tu zmenilo.