Usmej Sa, Loki. [1] ✔️

9. Koniec prvej časti

Ráno, keď konečne vyšlo slnko (teda malo vyjsť, pršalo), Loki už nedočkavo bežal do kuchyne. Lenže v momente ako dorazil nenašiel tam tú osobu, ktorú chcel.

Loki po včerajšom incidente, mal celú noc na rozjímanie. Ani okom nezažmúril a vymýšľal tisíce spôsobov, ako sa ospravedlniť. Ako zlepšiť situáciu, v ktorej sa nachádzal. Nakoniec keď prišlo ráno, vyrazil na miesto, kde Blue trávila svoje raňajky. V kuchyni.

Avšak Blue tam nebola. A pretože bolo ráno, nič mu nebránilo ísť sa pozrieť do jej komnát a tak sa tam rozbehol. Lenže ani tam sa Blue nenachádzala. Práve naopak. Celá komnata bola vyprázdnená do posledného kusu oblečenia alebo inej jej maličkosti.

Loki zmetený sa vybral za jeho otcom a matkou. A až tam zronený zistil pravdu. Blue odišla. A to nadobro.

V záhradách, v ktorých sa práve nachádzal, pršalo. Loki kľačal na kolenách a nariekal akoby stratil najdôležitejšiu osobu v jeho živote. A možno aj áno.

Svoje oči upieral k oblohe, kde spoza mrakov vyšlo slnko. Zrazu ucítil ako mu niečo jemné pristálo na ramenách. Jemná látka ho zakryla a pomohla mu trochu nabrať späť teplo.

Pred jeho očami sa odrazu objavila ruka a núkala mu možnosť sa postaviť. Jeho oči stúpali od ruky až očiam danej osoby. Boli zelenomodré. Presne také ako mala Blue. Lenže z bolesťou v srdci si uvedomil, že táto osoba mala blond vlasy.

Napriek tomu však prial ruku a postavil sa. Možno tam bola ešte nejaká šanca na radosť i bez Blue v jeho živote. A tej šance sa práve uchopil jeho rukami. Nehodlal stratiť i túto šancu i keby mala trvať iba zopár okamihov.

Na Lokiho a blond dievčinu dopadli lúče slnka. A Loki sa usmial prvý raz po dlhej dobe.

Usmej sa, Loki. Lebo vždy po búrke vyjde slnko.