ALIVE

Mesiac, láska môjho života

Sedím pri mojom stole a čítam knihu. Ako inak. Ešte nedávno by som sa nedotkla žiadnej knihy. Nikdy by som nepovedala, že sa mi to bude páčiť. Žiť iný život. Žiť život ako z rozprávky. Niekto si možno pomyslí: bože tá je nespoločenská, nudná, samotárska. Všetko je to naopak.

Z premýšľania ma vytrhol krik, s ktorým sa dovalila moja 9 ročná sestra.
,,Čawko sister." povie ako vždy a ľahne si na moju posteľ.
,,Čaw. Koľko krát ti mám povedať, že nemáš chodiť na moju posteľ!" Povedala som jej, no ona sa začne len smiať. Zrazu sa postaví a opustí moju izbu. Konečne. Vstanem a rozhodnem si ísť von prečistiť hlavu. Zoberiem slúchadlá a mobil. Zvesím si moju modro-čiernu károvanú košeľu a oblečiem si ju. Vždy ju používam ako sveter.

Vybehnem z izby, poviem mame že sa idem prejsť, ona len prikývne a ja už sa obúvam do svojich starých čiernych pláteniek.
Otváram dvere a nadýchnem sa čerstvého vzduchu. Dám si slúchadlá a pustím si pesničky. Kráčam dole ulicou a premýšľam čo sa bude diať po škole.

Rada snívam a niekedy si viem vysnívať určitý okamih tak, že by som tomu aj sama uverila, že sa to stalo. Snívam o tom, že budem cestovať.A buďem môcť ukázať všetkým, že na to mám. Mrzí ma, že mi veľa ľudí vraví:
NIKDY SA TI TO NESTANE alebo NIKDY SA TAM NEDOSTANEŠ AJ TAK OSTANEŠ TU. Ale ja ich nepočúvam. Ja mám svoj svet. Nepotrebujem ich názor.

Ako tak kráčam zazriem pohyb v jednom dome na konci ulici. Viem, že tam žila jedna staršia pani ale vždy tam bola len ona, teraz som tam zahliadla mužskú postavu.

Ale čo sa tým budem zaoberať. Kráčam ďalej a zase snívam. Skončí sa škola a pôjdem aj s mojou drahou Laurou do Paríža.

Zastanem, keď zistím, že už som pri našom detskom ihrisku. Sadnem na hojdačku a začnem sa jemne pohupovať.
Prvý odraz - práca v knižnici.
Druhý odraz - sedím v lietadle.
Tretí odraz - som tam.
Zastavím sa a vrátim sa späť do reality. Kašľať na to. Postavím sa pozriem na hodinky 7 hodín.

Mohla by som sa pomaly vrátiť domov. Kráčam popred starší dom a v ňom vidím chalana asi tak starého ako ja. Mal dlhšie čierne vlasy, ktoré mal vygélované smerom na hor. Plné ružové pery a krásne zelené oči. Stál v okne a hľadel do neba. Ako ja.

No nezastavujem sa a kráčam ďalej. Už vyšiel aj mesiac. Začnem pozerať priamo naň. Vždy to tak robím. Vyjde mesiac a ja pozerám iba na nebo. Necítim sa tak osamelo. Mám pocit, že je niekto so mnou. Že niekto tam, na druhej strane, je pre mňa ten pravý a pozerá sa tiež. A tak sa nebojím chodiť v tme domov. Horšie je to keď je hmla.

Posledný pohľad na krásny, okrúhly mesiac a vstúpim do domu.

Nová story. Viem, že nemáme veľa čitateľov no ja som sa aj tak rozhodla začať písať novú story. Je trochu iná ale moja. Dúfam, že sa bude páčiť. No píšem ju len ja. Viki ☺ prepáčte za gramatické chyby, ale keď sa nejaká nájde a ja si ju všimnem hneď ju opravím.