Tmavá obloha zatienilo krásne slnko.
Zahrmelo. Bol to robustný zvul a Amélia sa ku mne, čo najviac pritiskla.
Objal som ju okolo trupu a bradu si položil na jej hlavu.
Chcel som jej povedať ako moc ju milujem, bol by na to pravý okamih, no zrazu sa mi vyšmykla z objatia a jej tenký hlas rozozvučal celé auto.
,,Zastav! Počuješ?! ZASTAV!" Kričala. Vyrovnal som sa. Nechápal som, čo sa deje. Pozrel som sa na ňu. Ešte stále na sebe mala deku, jej bledé ruky držali kľučku.
Môj tep sa zrýchlil.
