,,Čo chceš urobiť?" Hučal som cez vietor. Kvapky vody nám obom dopadali na tvár a rozhadzovali naše vlasy.
Už druhý krát sa otočila okolo svojej osi.
,,Bol tu! Videla som ho!" Utekala ku zábradliu. Srdce mi neuveriteľne pumpovalo.
,,Amélia, okrem nás tu nikto neni! Poď naspäť do auta. Prechladneš!"
Obaja sme sa mykli, keď šero preťal blesk. Jej prsty boli v jej vlasoch.
,,Je tam! Je tam!" Zasmiala sa. Pozrela sa na mňa a usmiala sa.
,,Ste si tak moc podobný," šepkala, nechápal som, čo sa deje.
Cvaklo mi to, až keď preliezala modré zábradlie.
,,Neblázni! Poď sem!" utekal som za ňou, no zrejme už bolo neskoro.
Hrdelne sa smiala, keď sa ku mne otočila chrbtom a pomaly sa púštala.
Naposledy sa na mňa pozrela cez jej útle plece. Slzy mi stekali dolu tvárou a ja som si to všimol až teraz.
Jej matka mala pravdu, bola chorá. Bolo to na nej vidieť.
,,Milujem ťa," zašepkala pred tým než skočila do rozbúrenej rieky a ja som tam stál, zamrznutý, a nevedel som, čo robiť.
Koniec
