BLind HEarts

• 3 •

Takže. S čím začať? Som hlboko zahanbená tým, ako dlho som sa vyhýbala písaniu akéhokoľvek zo svojich príbehov. Je za tým samozrejme škola, domáce povinnosti, možno málo inšpirácie, ale priznávam, že som bola tak trochu aj lenivá. Ale nakoľko som zistila, že písanie a čítanie je hlavným zdrojom skvelej slovnej zásoby, ktorá o vás vytvorí dojem, že máte istý nadhľad, tak hovorím NIE, JA SA PÍSANIA NEVZDÁM. Lenivosť nado mnou nevyhrá :D Budem sa snažiť poslušne písať a dúfam, že ste ešte nezabudli na to, že odo mňa nejaké storky čítate :D
S láskou
- vaša Pixie

# • • •

"Ahoj zlatko, aká bola cesta? Všetko v poriadku?" opýtala sa mama keď som prišla domov. Prikývla som a usmiala sa. Medzitým odbehla do kuchyne a venovala sa vareniu. Vyzula som sa, zložila som si veci v izbe a šla som si umyť ruky.
Nachvíľu som sa na seba zahľadela do zrkadla. Okuliare by na mne vyzerali rušivo, no už som si zvykla. Chvíľu som sa na seba pozerala, potom som si odložila okuliare nabok, zavrela oči a vzala hrebeň.
Vedela som, kde je, vždy bol na rovnakom mieste. Rozčesala som si vlasy a rozdelila na dve rovnaké časti. Od začiatku štice  som začala zapletať.
Počula som ako sa blížia kroky. To už som mala jeden copík zapletený.
"Pekne. Ide ti to skvelo," povedal veselo ocko keď sa zastavil vo dverách.
"Vďaka," odvetila som s úsmevom. " Nie je to krivé?"
"Trošku, ale cvikom sa to spraví," povedal a zasmial sa. Potom sa presunul do kuchyne. Súdiac podľa krokov.
"Sakra..." zamrmlala som si, ale pokračovala som.
Keď som skončila, vzala som si okuliare a otvorila oči. "No...mohlo to byť horšie," povedala som svojmu odrazu a šla si sadnúť k stolu do kuchyne.

----večer----

Ležala som na posteli a pozerala sa do tmy. Kto je ten chlapec? Neprestávalo mi to blúdiť mysľou.
Odkiaľ prišiel? Ako sa volá? Čo robí u nás v škole, ak nie je nijako postihnutý? Vyzerá zdravo...zdravo a pekne. Je zaujímavý. Ale prečo je taký protivný?
"Čo je zač?" zašepkala som si do tmy. Pred očami som nemala nič iné, než odtieň modrej na jeho vlasoch. Bola to taká sýta modrá, akú máva modrá ľadová drť v ZOO alebo v Lunaparku. Niekto by ju možno nazval jedovatou, ale mne sa celkom páčila.
Zajtra sa naňho spýtam riaditeľky. Zistím, čo je zač. A ak nie od nej, tak priamo od neho

# • • •

Zaspala som, takže ma ocko musel odviezť do školy. Našťastie som prišla do školy načas, zostalo mi pár minút do zvonenia. Šla som po schodoch a zabočila som za roh, no hneď som sa aj stiahla späť.
Za rohom stáli riaditeľka a ten chlapec.
"Ale prečo?" opýtal sa on. "Prečo sem nemôžem chodiť večer?
"Notak, večer by to bolo veľmi nepraktické. Rozmýšľaj trochu," odvetila mu riaditeľka. "Aký máš problém s tým, chodiť sem cez deň?"
Ticho.
"Čo? Anthony, rozprávam sa s tebou, tak mi odpovedaj."
Chlapec sa ozval. "Nemôžem sa na nich pozerať. Nedokážem sa pohybovať po škole, keď sú tu oni..."
"To je od teba veľmi ignorantské, Anthony." Riaditeľka si povzdychla. "Je mi ľúto, ale s tým už ja nič nespravím. Mal si rozmýšľať, než si spravil to, čo si spravil. Ja som ti pomohla najviac, ako bolo v mojich silách a to, že ty to nedokážeš zniesť si si mal rozmyslieť už predtým. Buď rád, že to dopadlo takto. Mohli ťa dať do nápravného zariadenia."
Prerušilo ich zvonenie. Ja som rýchlo zašla za ďalší roh aby to vyzeralo, že som len teraz prišla zo schodov. Už by som z ich rozhovoru nič nepočula.
Potom som šla do triedy, cestou som sa pozdravila s riaditeľkou, ktorá vyšla spoza toho rohu a pokračovala som do triedy, na Anthonyho som sa ani nepozrela. Pre istotu.