BLind HEarts

•2•

# • • • •
Keď zazvonilo na koniec poslednej hodiny, pobrala som sa von z triedy. Melanie viedla za ruku iná spolužiačka, takže som šla sama. Povedala som si, že pôjdem po schodoch. Cestou som stretla riaditeľku.
"Dobrý deň pani riaditeľka, máte na mňa chvíľku?" opýtala som sa.
Ona sa na mňa pozrela ospravedlňujúcim pohľadom. "Bohužiaľ nie Elishka, musím vybaviť jeden komplikovaný prípad... Počká to do zajtra?"
"Iste," odvetila som s úsmevom, odzdravila sa a šla som ďalej. Chcela som sa spýtať na nového žiaka, ktorého som ráno stretla vo výťahu.
Zamierila som po schodoch dolu rovno k východu. Keď som však zostupovala po poslednom schode, niekto do mňa spoza rohu narazil.
"Prepáč," povedala som automaticky a pozrela sa na dotyčného, ktorý spadol na zem. Mohol to byť niekto kto sa sám nedokáže postaviť.
Lenže nebol, bol to ten chlapec, na ktorého som práve myslela.
Keď spadol, spadla mu aj kapucňa.
No páni.
To bolo prvé čo mi napadlo. On mal modré vlasy.
Modré. MODRÉ.
Niežeby na to nemal právo, sú to jeho vlasy, ale trochu ma to prekvapilo.
A ešte niečo. Spočítala by som asi päť piercingov.
On pozrel na mňa s výčitkou v očiach a dal si kapucňu späť na hlavu.
Trochu zmätene som mu ponúkla ruku, ale on ma odignoroval, vstal a čosi zamrmlal.
Potom sa rýchlym krokom vybral po schodoch.
Ešte asi dve minúty som tam v šoku stála a blokovala premávku. Zízala som do zeme, až si to všimol jeden zdravotník. Scott.
"Elishka, si v poriadku? Už si...prestala...?"
Pozrela som naňho. "Čo? Aha, ale nie, stále vidím, len som sa zamyslela. Prepáčte."
"Dobre, musel som sa spýtať. Zvládneš ísť sama domov?" opyýtal sa. Scott mal asi 35 rokov, bol vysoký asi ako ja, ale športovej postavy. Mal svetlé vlasy a zelené oči. V škole pracujú už pár rokov tí istí zdravotníci a všetci sa tu poznajú so žiakmi. My žiaci im síce vykáme, ale vravíte im krstnými menami. Spôsobuje to príjemnejšiu atmosféru v škole a deti sa tak lepšie naučia dôverovať zdravotníkom.
"Áno. Naozaj som v poriadku, nemusíte sa báť. Scott, môžem sa na niečo spýtať?"
"Len sa pýtaj."
"Neviete niečo o tom novom študentovi?" opýtala som sa.
On pokrútil hlavou. "Neviem o nijakom novom študentovi."
"Dobre, to nevadí, majte sa," odvetila som, usmiala sa a už ma nebolo.
Vyšla som von zo školy a rovno k autobusovej zastávke.
Sadla by som si, lenže k zastávke mierili dve starenky.
Pousmiala som sa. Ruky mali prepletené ako dve školáčky. Kamarátstvo až do staroby, to sa len tak nevidí. Keď prišli na zastávku, sadli si a rozprávali sa o nejakom znížení ceny v potravinách, alebo niečo podobné.
Keď prišiel autobus, nastúpila som a ukázala som vodičovi preukaz (niečo ako ZŤP - zdravotne ťako postihnutý), takže som si nemusela kúpiť lístok.
Sadla som si na miesto rovno za šoféra. Stále mi vŕtalo hlavou, čo je ten nový žiak zač. Mohol byť hluchý, vlastne by to bolo celkom pravdepodobné.
Akurát...prečo je taký...uponáhľaný? A nevidela som ho ani na jednej hodine. Pravdaže, mohol byť z inej triedy, ale ani cez prestávky som ho nevidela.
Až po vyučovaní.
A pani riaditeľka riešila nejaký problematický prípad. Mohol to byť on? Veď vchádzal do riaditeľne.
Lenže Scott o ňom nič nevedel.
Ale keď to nebol študent, čo tam teda robil? Na zamestnanca bol príliš mladý, na to ešte aby bol rodič.
Nemohla som naňho prestať myslieť. To sa mi ešte asi nestalo. Zrejme mi utkvel v pamäti kvôli tým vlasom. A kvôli piercingom. A kvôli správaniu.
No proste takýchto ľudí nestretávam veľmi často. Vlastne vôbec.
Počas premýšľania som sa pozerala z okna autobusu.
Videla som, ako nejaký uponáhľaný muž vyhodil na zem obal od keksíka, alebo niečoho takého. Mladé dievča, ktoré šlo asi päť metrov za ním, obal zdvihlo a vyhodilo do koša. Pousmiala som sa. Tiež robím také veci.