BLind HEarts

•1•

# • • • •
Ako väčšina ľudí, tiež veľmi nemusím vstávanie z teplej postele. O to horší pocit to bol na jeseň, v ročnom období keď o siedmej ráno sotva zahliadnem nejaké skutočne hrejivé slnečné lúče. Ale svojím spôsobom to bolo vzrušujúce. Ako 'pripravovať sa na niečo veľké pod rúškou tmy'. Malo to svoje čaro. Všetko malo svoje čaro. Dokonca aj obyčajný prach na poličke bol svojím spôsobom pekný, keď sa vznášal vo vzduchu, ladnejšie ako pierko.
Áno, veľmi dobre viem že prach neni nič nádherné, ale dal by sa prirovnať k snehovým vločkàm. Mám rada zimu, obzvlášť keď sneží. Pripadá mi to akoby z oblohy padalo šťastie.
Zasnene som sa posadila na posteli a nasadila som si okuliare. Potom som vstala a zdvihla školskú tašku, ktorú som mala položenú pri posteli. No, nebola to taká klasická školská taška. Nemala som v nej veľa vecí, len mobil, kľúče, peňaženku a knihu napísanú dvakrát v jednej väzbe - latinkou aj brailovým písmom.
Tašku som odniesla do predsiene a vydala som sa späť do izby. Tam som si obliekla školskú uniformu, vlasy zaplietla do vrkoča a potom som šla do kuchyne.
Tentoraz tam mama nebola, šla do práce skôr a nechala mi na linke odkaz a dva toasty s maslom. Na odkaze sa písalo iba to, že kúpila nový džús ktorý nechala v chladničke.
Pousmiala som sa. Vždy také veci robí, aj keď vie že do chladničky by som sa pozrela aj tak. Milujem pomarančový džús.
Vybrala som z linky pohár, otvorila chladničku a vybrala fľašu pomarančového šťavy, z ktorej som si asi tretinu odliala do pohára. Odložila som džús, vzala pohár aj tanier a usadila som sa k stolu.
Màm rada aj tiché rána. Niežeby som sa nerada rozprávala, ale mám čas rozmýšľať. A pocit, že to mi nikto nevezme.
Je to pekné, ponoriť sa do vlastnej mysle ako do teplej vody, nechať čas plynúť a triediť si spomienky a pocity. Napila som sa z džúsu.
"Ahoj princezná," pozdravil ma ocko keď vošiel do kuchyne. Presne tak ako každé ráno keď je mama už v práci, otvoril chladničku, vybral z nej mlieko, otvoril ho a chcel si ho naliať do pohára. Potom si však uvedomil že pohár si ešte nevybral. Vybral ho teda, nalial doňho mlieko a vložil ho do mikrovlnky. Tú nastavil na 50 sekúnd.
"Bude horúce, stačí štyridsať," pripomenula som mu. Tiež sa to tak deje každé ráno.
O pár minút sme sedeli oproti sebe. On pil teplé mlieko, ja som jedla toasty. Keď dopil, vstal a šiel sa obliecť. Ja som zatiaľ dojedla.
Keď sa vrátil, vstala som, odložila tanier do drezu a šla som sa obuť. Zobrala som si veci a vyšli sme z bytu.
Otec už sa chystal odomknúť auto, ale ja som ho potiahla preč, smerom k autobusovej zastávke.
"Poď, skúsime to busom. Aj tak to budem raz musieť dokázať."
Otec sa zamračil. Nepozerala som naňho, ale vedela som, že sa zamračil. Nikdy sa mu nepáčila predstava, že raz to budem musieť zvládnuť aj sama, ešte k tomu bez vodiaceho psa a v autobuse plnom ľudí, ktorí by mi s najväčšou pravdepodobnosťou nepomohli, keby som spadla. Také bolo Anglicko, nedalo sa nič robiť. Ale mne to nevadilo, ľudia majú kopu iných starostí. Samozrejme, nevravím že je to od nich nejako extra morálne, že kašlú na všetko ostatné, ale čo by som chcela? Matku Terezu?
"Nemyslím si že je to dobrý nápad, zlatko," povedal ocko.
Lenže ja akoby som ho nepočula, ťahala som ho ďalej, smerom k autobusovej zastávke. Ani som sa neunúvala pozrieť sa na príchody autobusov, nikdy nechodili načas.
Stáli sme a čakali. Ja som chytila otca pod pazuchu a oprela sa oňho. Zavrela som oči a počúvala. Samozrejme, v Londýne sa toho nedalo veľa počuť, okrem áut, vlakov na neďalekej stanici a ľudských rozhovorov, no za tie roky som sa naučila viac sa sústrediť.
Počula som vtáky na jednom chabom stromčeku na druhej strane cesty. Veveričku, ktorá sa suverénne a ťažkopádne prechádzala rovno poza nás. Počula som aj syčiacu cigaretu, ktorú ktosi odhodil na zem a neunúval sa ju zahasiť. Otvorila som oči, pustila som otca a prešla som pár krokov.
Cigaretu som nohou zhasla a pri odchode venovala jemný úsmev jej predchádzajúcemu majiteľovi, ktorý zjavne tiež čakal na autobus. Bol len trochu ďalej kvôli zákazu fajčenia na zastávkach.
Pán vyzeral mrzuto a moja prechádzka tomu zrejme veľmi nepomohla. Škoda.
Už prichádzal autobus. Keď zastavil, nastúpili sme a ja som si sadla hneď ku dverám. Otec za mnou.
Odviezli sme sa pár zastávok ku mojej škole.
Tam sme vystúpili a ja som vošla dovnútra. Za automatickými sklenenými dverami som sa ešte obzrela za seba a videla som otca ako tam stojí a kontroluje, či som sa dostala do vnútra v poriadku. Vždy to tak bolo.
Áno, ja viem, zdá sa akoby som tu opisovala obyčajný stereotyp, ale čo je na stereotype až také zlé?
Pomáha mi, keď si nemusím každý deň zvykať na niečo nové. Môžem sa tak sústrediť na iné veci. Napríklad na zvuk výťahu, ktorý práve 'zaparkoval' na prízemí školy.
Škola mala dve poschodia a samozrejme, bola celá bezbariérová. Mala päť výťahov a na všetkých schodiskách boli zdvižné plošiny pre vozíky. Na zemi boli vrúbky pre slepeckú paličku a na stenách tiež, pre tých, čo paličku nosiť nechcú. Okrem toho bola celá škola dosť farebne zariadená a na každej chodbe boli výrazné nápisy (aj v brailovom písme, pre istotu), ktoré označovali učebne, triedy, kabinety a.t.ď. A každú prestávku sa hlásil školský rozhlas. Na chodbách boli zdravotníci, ktorí však skôr pripomínali SBS. Každý z nich, rovnako ako aj každý učiteľ, ovládal znakovú reč. Učitelia mali kabinety na rôznych miestach, podľa špecializácie. Prízemie bolo viac menej pre deti s mentálnym postihnutím, napríklad Outistov alebo deti s Downovým syndrómom, hoci sem sa radili aj deti na vozíčku alebo inak pohybovo obmedzené. Ďalšie dve podlažia boli skôr pre deti so zrakovým alebo sluchovým postihnutím. Ja som mierila na prvé poschodie.
Dobehla som do výťahu tesne predtým než sa dvere zavreli. Pozdravila som spolužiačku, ktorá tiež išla na moje poschodie. Melanie, milé, pozoruhodné dievča. Bola slepá od svojich šiestich rokov, ale napriek tomu sa naučila hrať na klavír.
Okrem nej som si vo výťahu všimla ešte niekoho. Chlapca, o niečo staršieho odo mňa. Veľmi som naňho nevidela, mal na sebe tmavú mikinu s kapucňou. Ešte som ho ale nestretla, zrejme bol na škole nový.
Chcela som sa mu pozdraviť, ale už sa otvorili dvere na výťahu. Vzala som Melanie za ruku, aby sa jej išlo ľahšie a spolu sme vystúpili.
Chlapec vystúpil tiež.
Otočila som sa k nemu.
"Ahoj, ty si tu nový?" opýtala som sa. Pre istotu som aj zakývala, nevedela som, aký druh poruchy má.
On sa mi však neodzdravil, ale akoby sa strhol a šiel rýchlejšie. Zmizol vo dverách riaditeľne.
Zvláštne... Chlapec o pol druha hlavy vyšší odo mňa a zľakne sa ma? No čo už, nemusí byť každý extrovert.
Vošli sme s Melanie do triedy, kde sme sa posadili na miesta, pozdravili sa spolužiakom ktorí už sedeli a čakali sme na začiatok hodiny.
Keď som tak sedela a pozerala som sa na čistý papier v písacom stroji, napadlo mi, že by som sa mala naučiť kresliť, kým sa ešte dá.
Pousmiala som sa. Dať sa bude aj potom, len to bude trošku ťažšie.