BLind HEarts

Začiatok konca + vysvetlenie

Blind hearts

16 ročná dievčina Elishka McGuffin sa narodila v Škótsku. Jej matka Anna pochádza z Českej republiky, avšak keď bola mladá, zamilovala sa počas jednej zo svojich početných ciest po svete do srdečného mladého Škóta. Harold McGuffin sa do nej zamiloval na prvý pohľad. Anna sa kvôli nemu presťahovala do Škótska. Čas plynul, Anna otehotnela a mladí zamilovanci sa po piatich rokoch vzájomnej lásky v Škótsku vzali. Pár týždňov na to sa narodila malá Elishka so zlatistými vláskami. Meno jej vybrala mama, podľa svojej milovanej babičky. Lenže Elishka po babičke nezdedila len meno. Narodila sa s vrodenou chorobou. Takmer naisto sa vedelo že v období puberty Elishka príde o zrak. Rodičia boli, prirodzene smutní, no boli odhodlaní svojej dcére dať toľko lásky a tie najlepšie podmienky, aké budú schopní. A tak sa aj stalo. Museli sa síce kvôli tomu presťahovať do Anglického Londýna, ale pre svoju dcéru boli ochotní spraviť všetko. Elishka dokončila normálnu elementárnu (nižšiu základnú) školu a nastúpila aj do primárnej (vyššej základnej školy - od 11 alebo 12 rokov). Vždy nosila okuliare a mala problémy so zrakom, ale čím bola staršia, tým to bolo horšie a tým silnejšie nosila okuliare. V deň jej pätnástich narodenín ju vzali z normálnej školy a presunuli ju do špeciálnej. Brailovo písmo sa učila odmalička, lebo ako jej rodičia, aj ona vedela že raz ho bude veľmi potrebovať. V elementárnej škole jej bolo celkom dobre, mala tam aj priateľov, ale keď nastúpila do primárnej, deti sa jej začali posmievať. Pritom na nej nič zlé nebolo, mala dlhé svetlé vlasy, niečo medzi blond a ryšavými, postavu tiež nemala zlú, bola štíhla, hoci trochu nízka a mala nádherné modré oči, jediný problém boli naozaj naozaj silné okuliare, cez ktoré sa nimi pozerala na ostatných. Ona to však ostatným nikdy nezazlievala. Nebola ten typ, dobre vedela že ľudia často odstrkujú to, čo je iné. V špeciálnej škole si teda trochu vydýchla, lebo tam aspoň nikto nemal predsudky. V tomto príbehu sa prenášame do doby, keď (hoci to lekári iba tipujú) zosáva Elishke len zopár dní než celkom stratí zrak. Nikto okrem lekárov však nič netuší, ani rodičia, ani Elishka.

# • • • • •

Posadila som sa na posteli, pretrela som si oči a prvé čo som urobila bolo to, že som si nasadila okuliare z nočného stolíka. Zazívala som a nechcene som vyšla spod teplej prikrývky. Obula som si papuče aby som svoje telo udržala aspoň trochu v teple. Odhrnula som závesy na okne aby som do izby vpustila trochu ranného svetla. Potom som zamierila k dverám. Vlastne som ich našla skôr po pamäti, než zrakom. Otvorila som ich, prešla po chodbe a vošla do kuchyne.

"Dobré ráno," pozdravila som mamu keď som si sadla k stolu, lebo hoci som sa na ňu ani nepozrela, som už od dverí počula ako si potichu spieva od sporáka.

"Dobré ráno zlatko. Dáš si vajíčka alebo toast?" opýtala sa spevavo.

"Toast. Máme škoricu?" Zrazu som dostala chuť na škoricový toast, raz za čas sa to stáva. Škorica je zdravá.

"Jasné, zachvíľu to máš na stole," odvetila mama a vtisla mi bozk na čelo keď prechádzala okolo.

Ochviľu predo mňa naozaj položila tanier s dvoma škoricovými toastami. S úsmevom som sa do nich pustila. Nedeľné rána sú také krásne... Posmutnela som keď mi napadlo že čoskoro už nebudem vidieť ešte oranžové slnečné lúče prenikajúce cez okno... Bola som s tým zmierená, vedela som že sa to môže stať každú chvíľu. Možno o deň, možno o dva a možno už v ten večer. Ale muselo sa to stať, raz áno. Zahryzla som do toastu a zahnala tie myšlienky. Áno, bola som s tým zmierená, no to neznamená že na to myslím rada.

Do kuchyne vočiel ocko.

"Dobré ráno krásky!" pozdravil, pričom sme sa s mamou obe pousmiali.

Dojedla som prvý toast a zistila som že druhý už asi nezjem. Ocko si zrejme všimol že sa na ten druhý toast beznádejne pozerám, lebo ma toho "hrozného bremena" bleskovo zbavil a zjedol ho. Znovu som sa pousmiala. "Môj záchranca," zašvitorila som tónom akým to zvyknú hovoriť princezné v rozprávkach.

On ma pohladil po vlasoch a usmial sa. "Niet za čo princezná."

Keď som dojedla, čakala ma každodenná povinnosť. Šla som do obývačky a tam už na mňa na stole čakal písací stroj. A nie hocijaký, písalo sa na ňom v Brailovom písme. Písmená som už ako tak ovládala, ale občas som robila chyby, tak mi mama dávala menšie diktáty. Úlohy som mala spravené a mama ich už aj skontrovala, keby som náhodou chyby opakovala, ale tento diktát nesúvisel so školou. Teda, nie priamo. Bola to pre mňa príprava. Príprava na deň, keď už budem poznať len tie malé nerovnosti na papieri a písmená latinky pre mňa nebudú viac než prekrásnou spomienkou.

Rovnako ako aj všetko ostatné.

No nemala by som to brať tak tragicky. Na svete je veľa ľudí, ktorí nemali zrak nikdy v živote. Ja som mala to šťastie, že som mohla spoznať pravú tvár sveta, spektrum farieb, ľudských tvárí, zvierat a prírody vôbec. Mala by som byť za to vďačná a prijať svoj osud, hoci som naňho nikdy úplne neverila. Podľa mňa si je každý zodpovedný za svoje šťastie alebo nešťastie sám, ale sú určité kľúčové okamihy, ktoré sa musia stať, či sa nám to páči alebo nie. A toto bude len jedným z nich. Končí sa len videnie v jednej podobe, nie život.