Hlavným architektom a maliarom tejto doby sa stal Vasari. Cosimo I. sa do dejín zapísal ako prvý veľkovojvoda Toskánsky /1569/. Záver vlády rodu Medici bol dekadentný: Francesco takmer 13. rokov svojej vlády trávil alchymistickými pokusmi, Ferdinand II. nebol schopný čeliť neúrode a rozkladu mestských bánk a textilného priemyslu, antisemita Cosimo III. Medici vládol 53 rokov. V roku 1737 rod Medici vymrel, keď jeho posledný mužský príslušník homosexuál Gian Gastone preležal celú vládu opitý v posteli. Jeho sestra Anna Maria Ludovica venovala všetky rodové umelecké zbierky mestu. Na ďalších 130 rokov sa vlády nad celou oblasťou ujali Habsburgovci /1737-1859/ a Peter Leopold urobil z Toskánska moderný európsky štát. Akonáhle však došlo k zjednoteniu Talianska, Toskánsko sa pripojilo k talianskemu kráľovstvu. Florencia sa stala hlavným mestom vzniknutého štátneho útvaru /1865-1871/.
Je známe, že Florencia hrala prominentnú úlohu v európskej politike a v pokroku civilizácie a pritom vo vnútri bola rozorvaná rôznymi frakciami, ktoré nezriedka viedli k bojom. Možno obdivovať silu republiky a bystrosť občianskych práv, ktoré udržiavali jej nezávislosť v priebehu 7 storočí a povýšila mesto na prvú pozíciu v obchode, literatúre a umení. Na jednej strane to boli povýšeneckí, nadradení šľachtici /narodení ako šľachtici/, podporovaní ozbrojeným roľníctvom z ich hradov a bohatými občanmi, ktorí dali prednosť titulom a moci pred slobodou a na druhej strane jednoduchí obchodníci silní len v opieraní sa o ich práva, ktorí sa stali otrokmi Medici klanu, ktorých charakterizovala krutosť a dravosť od Cosimo I. Medici až po Gastone Medici. Z každej aj najnepatrnejšej veci sa platili pre Medici dane a poplatky.
V roku 1765 za Pietro Leopoldo, syn Františka II. Lotrinského a cisárovnej Márie Terézie sa Toskánsko stalo rakúskou provinciou a všetky príjmy išli do Viedne. Pietro Leopoldo bol nadšený vládou svojho brata Jozefa II. a i on sa snažil presadzovať despotickú vládu nad ľudom, bol ochotný prijímať nové myšlienky a rozvoj vzdelania, čo prinieslo svoje ovocie, ale po dvadsiatich rokoch panovania bol povolaný na rakúsky trón a rada zrušila jeho opatrenia. V roku 1790 Pietro Leopoldo poslal svojho druhého syna Ferdinanda do Toskánska. Poradcom mu bol Fossombroni a opäť boli oslavované reformy. V roku 1805 Ferdinand bol nútený abdikovať v prospech vojvodu z Parmy a Napoleon Bonaparte krátko na to dosadil svoju sestru Elisu na toskánsky trón s titulom kráľovná z Etrúrie. Panovanie skončila v roku 1814, keď sa opäť vrátil Ferdinand, v roku 1824 zomrel, nasledoval Leopold II. posledný veľkovojvoda rakúsky, bol mierny, bezúhonného charakteru, kultivovanej mysle, patrón literatúry a vedy, celkový stav zeme sa však pod jeho vládou výrazne nezlepšil. V revolučnej dobe nebola komunikácia medzi mestami ani po komerčnej stránke, Bargello /väznica/ bola plná politických väzňov, z ktorých mnohí patrili medzi najlepších a najschopnejších mužov. Až nakoniec sám Leopold II. pozval do krajiny rakúsku armádu chrániť ju pred vlastným ľudom. Od nástupu Viktora Emmanuela, Toskánsko so zbytkom Talianska sa tešili z parlamentnej vlády. Komunikácia medzi mestami i obchod sa zlepšili. Presadzovali sa osvietenecké princípy voľného obchodu, ktorý prekročil Alpy, rozvíjalo sa poľnohospodárstvo, vzdelanie, zákonodarstvo a za tým všetkým boli zástupcovia ľudu a nie len nadradený panovník alebo jeho ministri. Už za dvanásť rokov bol zaznamenaný stabilný a rýchly pokrok zrovnateľný s krajinami, ktoré mali už dlhú dobu demokratickú ústavu.
Za vlády kráľa Viktora Emmanuela toskánsky ľud už vôbec neľutoval, že Palazzo Pitti nie je obývaný rakúskymi kniežatami.
V II. svetovej vojne v noci 3 augusta 1944 zničili Nemci všetky mosty okrem Ponte Vecchio, pred mostom i za mostom zničili mnoho historických budov. V novembri 1966 vystúpila rieka Arno zo svojich brehov, tak vysoko, že na mnohých miestach a historických pamiatkach je doposiaľ vidieť stopy po povodni.
Pre slávu mesta, tu tvorili taký slávni umelci ako Botticelli, Donatello, Giotto, Brunelleschi, v literatúre neprekonateľný básnik Dante, politický lišiak Macchiavelli a nakoniec nezmazateľné stopy tu zanechal majster, mysliteľ a umelec v jednom Michealangelo. Od roku 1434 tu na dlhé roky so striedavými úspechmi vládol rod Medici, ktorý vo veľkom podporoval umenie. Popredný je hlavne Cosimo de Medici prezývaný il Vecchio /1389-1464/, známy svojou rozvážnou politikou, či jeho vnuk Lorenzo de Medici zvaný il Magnifico /1449-1492/.
Vnútorné usporiadanieFlorentskej republiky sa riadilo reformou z roku 1282 a ústavou Ordinamentidi giustizzia z roku 1293 a spočívalo na zásade kolektívnej účasti veľkýcha stredných cechov na mocenskej správe a na uzatvorenom striedaní funkcií. Odkonca 13. a začiatkom 14. storočia vystupuje Florencia do popredia života vTaliansku ako jediná z veľkých miest, s výnimkou Benátok, ktorá dokázala zaviesťrežim a inštitúcie zodpovedajúce jeho hospodárskej organizácie a sociálnemurozvrstveniu. Bola jedným z prvých miest, ktoré od roku 1252 razilo zlatúmincu-Florén, nesmierne cenný a uznávaný peňažný nástroj, ktorý jejumožňoval získať prvenstvo na medzinárodnom trhu tovaru a kapitálu.
