Len neďaleká Siena dokázala držať krok s Florenciou vo veľkých medzinárodných finančných operáciách. V priemysle boli skoncentrované sily, pričom rozhodujúcim spôsobom sa zamerala na textil, predovšetkým na výrobu vlnených látok.
V 12. storočí popredné florentské rodiny zvoľna vytvárali samosprávu, ktorá si svoje občianske a obchodné záležitosti organizovala sama. Poprední konzuli pochádzali z rovnakých význačných mestských rodín a z nižšej šľachty, ktorá vlastnila nejakú pôdu za mestom alebo z úspešných obchodníkov. Florentskí mešťania a obchodníci získavali obrovský majetok a kapitál, ale i znalosti o svete a predovšetkým vedomie vlastných zdrojov a možností. To vysvetľuje, prečo si nárokovali a aj vydobyli právo spravovať mestské záležitosti.
V roku 1282 bol zmenený mestský poriadok a správa mesta bola zverená priorom stredných a vyšších cechov, ktorý sa tak stali skutočnými pánmi mesta.
V roku 1293 bolo prijaté nariadenie, ktoré z verejných funkcií vylučovalo veľmožov, pokiaľ neboli zapísaní v niektorom cechu a zavádzalo nový sudcovský úrad gonfalonier. Títo muži riadili mesto v mene a v záujme cechov.
Florencia bola v určitej dobe oligarchiou, zvlášť po potlačení povstania ciompi. Na prelome 13. a 14. storočia bola sociálna základňa širšia, priori boli predstavitelia cechov, a to i stredných. Nemožno tvrdiť, že cechy boli bezmocné. Naopak mali v rukách veľkú moc. V prípade florentských cechov - Arti - išlo o niečo úplne iného než o remeselnícke organizácie všade inde v Európe. Sedem vyšších cechov bolo združenie podnikateľov najzámožnejších rodov.
Vo Florencii boli napríklad 4 okrsky – quartieri, na čele ktorých stáli konzuli. Išlo teda o organizáciu samosprávy zdola a komúna ju musela rešpektovať i keď na druhej strane sa všemožne snažila obmedzovať jej kompetencie. Tak napríklad správne orgány v jednotlivých štvrtiach boli volené na rade komúny a mali na starosti predovšetkým vyberanie daní, a preto je možné pozorovať silnú snahu po centralizácii. Konštitúciu komún ani zďaleka nemožno považovať za demokratickú. Tieto parlamenty plnili funkciu informatívnu a boli zvolávané vtedy, keď malo byť oznámené a schválené dôležité rozhodnutie.
Tak vzniklo typické dvojvládie. Popolo /ľud/ malo vlastnú ústavu a vlastné kontrolné orgány, ktoré sledovali výkon vládnych funkcií v meste.
Postupne sa vytvárali i protiklady v rámci organizácie popolo, protiklady medzi rodovými spoločnosťami obchodníkov a cechmi. Neskôr sa dokonca vyhrotili protiklady medzi staršími cechmi a cechmi mladšími. Záujmy starších cechov splývali so záujmami nobilít a celý rad ich príslušníkov dosiahol šľachtický titul.
Signoria sa nazývala vláda v stredovekej renesančnej Florencii. Jej 9 členov Priori boli vybraní z radov cechov mesta: 6 z hlavných cechov, 2 z menších cechov a deviaty bol Gonfaloniere di Giustizia /gonfalonier spravodlivosti/.
Vláda bola zostavovaná tak, že mená všetkých členov 21 cechov , ktorí dosiahli vek 30 rokov a prichádzali do úvahy pre úrad dali do 8 kožených tašiek, ktoré sa volali Börse. Každé dva mesiace sa tieto tašky zobrali z baziliky Santa Croce, kde sa obvykle držali a krátkym obradom, námatkovo sa vybrali mená osôb stanovených do kancelárie. Museli to byť len muži, ktorí nemali dlhy, nesmeli mať žiadne blízke vzťahy k ľuďom v kancelárii a museli byť považovaní za spôsobilých pre kanceláriu. Len čo boli zvolení, všetkých deväť sa presunulo do Palazzo della Signoria, kde 2 mesiace zastávali svoju funkciu. Boli platení skromnou čiastkou na pokrytie svojich výdajov a dostali zelenú livrej zamestnancov. Prior mal uniformu s červeným kabátom lemovaným hermelínom /límec a manžety/.
Pri vykonávaní svojich vládnych povinností bola Signoria povinná konzultovať s 2 ďalšími volenými radami, kolektívne známymi ako Collegi. Prvá bola Dodici Buonomini s 12 členmi, druhá Sedici Gonfaloniere sa skladala zo 16 členov. Ďalšie, napríklad 10 vojnových, 8 pre bezpečnosť, 6 pre obchod boli zvolení len v prípade potreby.
Gonfaloniere bola veľmi prestížna funkcia v stredovekom, renesančnom Taliansku, najmä vo Florencii a v pápežských štátoch. Názov pochádza z gonfalone, čo bol pôvodne názov pre susedské stretnutia. V stredovekej Florencii, každý rod mal vlajku, erb, ktorá niesla symbol, logo, slogan, boli to heraldické vlajky. V pápežských štátoch to bol gonfaloniere cirkvi. Napr. Artemisia Gentileschi známa maliarka z Florencie bola v roku 1622 gonfalonierom v Bologni /úrad mal symbolickú hodnotu/.
Podestà bol názov pre niektorých vysokých úradníkov v mnohých talianskych mestách v neskorom stredoveku a je adekvátny funkcii primátora, správcu mesta. Prvýkrát bol názov podestá použitý v Bologni v roku 1151 u Guida di Sasso di Ranieri z Canossa a spomína sa v mnohých dokumentoch. Vo Florencii podestá sídlil v Palazzo Bargello. Podesta sa zaväzoval presadzovať mier, čím na prvom mieste sa rozumie právomoc súdna. Mier v meste udržiaval svojimi ozbrojenými oddielmi a bol zodpovedný i za obranu mesta proti vonkajšiemu nepriateľovi. Výkon funkcie bol podriadený štatútu, nemal právo jeho ustanovenia rušiť. Po ďalších päť rokov nesmel túto funkciu znovu prijať, bolo mu zakázané prijímať dary, požičiavať peniaze.
Dôležité bolo, aby podesta bol finančne nezávislý, dostával pevný plat. Týmto sa malo zabrániť poberaniu úplatkov. Voľba podestu v rôznych mestách prebiehala rôzne.
