Cesta zarodom Medici vo Florencii
Prvá známa zmienka o rode Medici pochádza z 11. storočia :
- Medico di Potrone /1046?-1102/
- Giambono de'Medici /1131?-1192/
- Chiarissimo de'Medici /1167-1210/
- Averardo de'Medici /†1363/, zakladateľ banky Medici
- Giovanni di Bicci de'Medici /1360-20.2.1429/
- Cosimo de'Medici /27.9.1389-1.8.1464/, nazývaný il Vecchio a Pater Patriae
- Piero di Cosimo'de Medici /19.9.1414-2.12.1469/
- Lorenzo de'Medici /1.1.1449-9.4.1492/, nazývaný Il Magnifico
- Piero de'Medici /1472-1503/
- Lorenzo de'Medici /1492-1519/
- Giovanni Dalle Bande Nere /5.4.1498-30.11.1526/
- Alessandro de'Medici /22.7.1510-6.3.1537/, vojvoda Florencie
- Cosimo I. de'Medici /12.6.1519-21.4.1574, vojvoda Florencie
- Francesco I. de'Medici /25.3.1541-17.10.1587/, veľkovojvoda Toskánska
- Ferdinando I. de'Medici /30.7.1549-17.2.1609/, veľkovojvoda Toskánska
- Cosimo II. de'Medici /12.5.1590-28.2.1621/, veľkovojvoda Toskánska
- Ferdinando II. de'Medici /14.7.1601-23.5.1670/, veľkovojvoda Toskánska
- Cosimo III. de'Medici /14.8.1642-31.10.1723/, veľkovojvoda Toskánska
- Gian Gastone de'Medici /24.5.1671-9.7.1737/, veľkovojvoda Toskánska
Giovanni di Bicci de'Medici mal štyroch súrrodencov a tak majetok jeho zosnulého otca sa delil medzi vdovu a piatich synov. I keď sa zapodieval bankovníctvom a skupovaním pozemkov a utešene hromadil majetok, svoje bohatstvo sa snažil nestavať príliš na obdiv verejnosti. Zapojil sa do verejného života a v okoch 1402, 1408 a 1411 zastával úrady vo florentskej vláde. Ako bankár prišiel do styku s dobrodruhom Baldassarom Cossou /1370-1419/, neskorším vzdoropápežom Jánom XXIII. Spolupráca sa mu bohato vyplatila, pretože sa stal pápežským bankárom. Pomoc svätému otcovi oplatil v roku 1414, keď z Petrovho stolca bol zosadený. Vyplatil za neho kauciu, aby mohol byť prepustený z väzenia. Medicejská banka v tej dobe bola najbohatšou na celom svete.
V roku 1429 Florencii patrili všetky toskánske mestá okrem Sieny a Luccy. Tento vývoj s rastúcim nepokojom sledoval mlčanlivý muž vysokej dopredu nachýlenej postavy. Mal štyridsaťdva rokov, sivé vlasy ostrihané na ježka, smutné oči a dlhý tenký nos v podlhovastej, úzkej tvári. Volal sa Cosimo de'Medici /1389-1464/. Bol realista a o ľuďoch si nerobil ilúzie, preto ho pokladali za cynika. Vedel to, ale nestaral sa čo ľudia hovoria alebo čo si o ňom myslia. Žiadal iba jedno. Aby ho nechali v pokoji viesť jeho banku, obrovskú banku Medici so 16 pobočkami od Londýna po Konštantinopol a aby mohol zbierať obrazy a staré rukopisy. Ako sa vojna s Luccou preťahovala, Cosimo nadobúdal presvedčenie, že blázni zo Signorie vedú Florenciu a tým aj jeho banku, do záhuby. Keďže mal rád jedno i druhé, tajne vstúpil do politiky, hoci ju neznášal, lebo nerád bol v popredí a nerád rečnil. Financoval protivojnové vzbury v chudobných štvrtiach. Signoria, obsadená prívržencami rodu Albizzi /konkurenčný rod vo Florencii/ sa mu za to odplatila väzením a desaťročným vyhnanstvom. Odišiel do Benátok. Medzitým situácia vo Florencii bola čoraz zúfalejšia. Florenťania už nevládali platiť dane, aby mohli viesť vojnu. Novú Signoriu, ktorá bola naklonená Cosimovi poslali pre neho do Benátok. Šiesteho októbra 1434, dvanásť mesiacov po odchode do vyhnanstva, bol Cosimo opäť vo Florencii. Tentoraz ako jej panovník. Odmietol tituly, nerečnil, nič nesľuboval. Zo svojho úradu v banke začal spravovať i štát. Ihneď skončil vojnu s Luccou, do štátnej pokladnice požičal obrovskú sumu peňazí bez úrokov a so štátnymi financiami zaobchádzal ako s vlastnými. Na opozíciu lojálnu či odbojnú nemal čas ani trpezlivosť, preto spísal zoznam nezmieriteľných nepriateľov a Signoria schválila ich doživotné vyhnanstvo. Bol samovládcom, ale vo svojej múdrosti zachoval povrchný lesk demokracie. Vedel, že Florenťania vášnivo radi rečnia, a tak ich nechával do vôle sa vyrečniť, ale ich rečiam nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Signoriu volili ďalej, ale na volebnú listinu sa akosi vždy dostali len jeho stúpenci.. Všetko to bolo nedemokratické, nezákonné, protiústavné, ale účinné. Prešlo niekoľko rokov a vrátila sa prosperita. Chudobní sa znovu usmievali. Odporcovia, ktorých vyhnal netrpezlivo čakali, kedy odstúpi, aby sa mohli vrátiť a znovu získať moc. Vedel, že ich návrat by ho stál hlavu, prišiel by o banku, nový palác, prenasledovali by jeho priateľov a pokračovali v hlúpych ničivých vojnách. Z jeho niekoľkoročného úsilia by nezostalo nič. A tak sa svojho bremena už nezbavil. Tridsať rokov vládol prísne a dobre. V roku 1439 dokonca presvedčil pápeža Eugena IV., aby sa vo Florencii konal koncil. Jedného krásneho letného dňa ako sedemdesiatštyriročný zomrel. Všetci ho úprimne oplákavali a hoci za života odmietal všetky tituly, po smrti ho volali vznešene Otec vlasti.
V tieni svojho staršieho a výraznejšieho brata zostal Lorenzo de'Medici /1394-1440/. Keď mal Cosimo problémy s rodom Albizzi a bol zatknutý, neváhal, zhromaždil vojsko a šiel bratovi na pomoc. Albizziovci následne rozhodli, že i Lorenzo musel odísť z Florencie na päť rokov
Najstarší Cosimov syn Piero'de Medici/1414-1469/ bol od detstva často chorý, preto sa Cosimova pozornosť sústredilana jeho ďalšieho syna Giovanniho, ktorýnežil strriedmym životom a dostal srdečný záchvat. Hlavou rodiny sa poCosimovej smrti stal Piero. Navzdory otcovmu podceňovaniu obstál. Bol uvážlivý,trpezlivý, zdvorilý. V bankovníctve síce postrádal otcov čuch, ale postupoval oto metodickejšie.
