Out of the Dark

0.

Z obloka podkrovnej izby videla, že na prízemí v obývačke sa ešte stále svieti. Dívala sa na dvor. Štíhle okná kreslili do mokrej trávy obdĺžniky žltého svetla - úzke a pretiahnuté dvakrát prevyšovali chatu.

Patrice v ruke požmolila mobil. Neuróny vysielali do jej mozgu iba chlad a neistý pocit tiesne. Odrazy svetla v tráve v nej vyvolávali otázky, či v obývačke stále sedí aj on. Nevidela ho dnes večer odchádzať z chaty, hoci zdola na poschodie už dlhší čas nedoliehali žiadne hlasy.

Na displeji svietilo dvadsaťtri štyridsaťpäť. Nevydržala viac čakať a vytočila Monikino číslo, i keď hrozilo, že telefón začuje aj on, ak spolu dole ešte debatujú.

Bez odozvy.

Aj svetlo v obývačke o niekoľko minút zhaslo a za oblokom zároveň zjasnela šerá obloha. Mobil s úľavou položila na stolík a čakala na Moniku. Namiesto krokov kamarátky sa však ozvalo klopanie na dvere.

„Pat?" zašepkal mužský hlas.

Dvere sa pohli tak mierne, akoby do nich iba štuchol prstom.

„Pat?" zopakoval. „Pat?"

Len čo vošiel dnu, zazrel, ako tieň v tvare ženskej siluety prestúpil z nohy na nohu a utiahol sa tichučko do najväčšej tmy. Nepochybne zbadal dievča blízko závesu.

„Tu si. Nespíš?" vydýchol.

„Kde je tvoja sestra?" očami pátrala ponad jeho plece, zablúdila pohľadom do chodby.

„Monika pred chvíľou zalomila," oznámil.

„Ako?"

„To víno. Spí dole na gauči," vysvetlil. „Vyzerá ako zabitá."

Koncami prstov stále viac poštuchával do pootvorených dverí. Pomaly ich zatváral, akoby ho bavilo pozorovať ju ostražitú a vystresovanú.

„Tiež by som už radšej išla spať," preriekla zvláštnym hlasom.

„Ostanem tu s tebou?" opýtal sa.

„Prečo?"

„Sama. V storočnej chate. Na samote. Prázdna izba. Nebojíš sa?"

Keď sa rozhliadol po stenách poobkladaných drevom, pripadal jej divne rozveselený. Uvoľnený. V polotme ešte výraznejšie blonďavý, líca červenšie než normálne. Daždivé lesné ticho prichádzalo cez vetračku okna.

„Dobre ak..." začala a rukou si napravila vlasy. „Ak chceš spať tu v izbe, ja pôjdem do obývačky k Monike. Je to vaša chata. Iba som nevedela, že sem prídeš."

„Koľkokrát sme spolu spali v jednej posteli?" pripomenul jej.

Neviditeľný zdvihnutý ukazovák vo vzduchu jej vyslal varovanie, len čo sa nadýchla pripravená odpovedať.

Vtedy sme boli pár.

Prehltla svoju námietku.

„Je ti dobre?" pristúpil. Neodradilo ho, keď od neho uskočila. Rozprával ďalej celkom pokojne. „Dnes som vlastne mal byť niekde úplne inde. Srať na to, prišiel som sem. Podarí sa mi vyprosíkať si s tebou konečne chvíľku na rozhovor?"

„Jasné. Ale. Môžeme sa porozprávať ráno?"

„Skrývaš sa?" dýchol jej na čelo.

„Neskrývam."

„To znamená... Kde si bola celý týždeň?"

„Tvoja sestra je dole," vyslovila niečo, čo mohlo znieť ako upozornenie, ak by jej suchý jazyk nezadrapol o podnebie. Potrebovala vodu a vzduch.