Out of the Dark

2. časť

O dva roky neskôr

Praskanie zámku vo vchodových dverách prebudilo pani Elissonovú nadránom. Až do spálne začalo z panelákovej chodby doliehať búchanie a pískanie, ako keď niekto trepe bicykel do výťahu.

Vstala. Príjemne chladný vzduch skorého letného rána vypĺňal obývačku cez dokorán otvorené okno. Sledovala, ako dcérin bicykel zmizol za novinovým stánkom a panelákom oproti.

V nočnej košeli si zaliala kávu, pokúsila sa prečítať stránku časopisu, do zorného uhla jej však neustále vbiehala hromada batožiny porozkladaná vedľa gauča. Okrem natrieskanej cestovnej tašky ležal na zemi jeden kufor na kolieskach, farebný kufrík bez koliesok, ruksak, ďalšia o niečo menšia taška cez rameno, dve taštičky, široká plátenka a igelitka s niečím, čo pripomínalo lepidlá.

Na háčikoch pri vchodových dverách chýbali kľúče od manželovho obchodu.

Pani Elissonová vtisla do žalúdka polovicu pomaranča, vlasy si zopla dcérinou gumičkou obkrútenou okolo kaderníckych nožníc, nasadla do auta a po krátkom brázdení prázdnych ciest nedeľňajšieho skorého rána zastavila na okraji priemyselnej štvrte mesta. Zamknuté dvere predajne si otvorila vlastným kľúčom.

„Pat?" zavolala.

„Tu som," ozvalo sa.

„Si účinnejšia proti zlodejom ako alarm."

Cez úzku chodbu vstúpila do skladiska, kde sa dcérina ryšavá hlava skláňala nad kartónovou škatuľou. Stropnému svetlu zakaždým trvalo pol dňa, kým prestalo blikať otravnou sivožltou farbou.

Rodinný obchod nebol iba predajňou materiálov, bytových doplnkov, farieb, drobných aj gigantických súčiastok a podivných plieškov, ktoré dokázal identifikovať iba jej manžel a dcéra. Ľudia sem zvykli nosievať kúsky kadečoho, od prasknutých obkladov a dlaždíc až po elektroniku.

Dohadovali si termín opráv alebo sa prišli iba poradiť. Jednoduchšie veci zvládala v poslednej dobe i Patrice, no pri väčších stavebných, takzvaných chlapských opravách zvykla iba asistovať.

„Prečo nespíš?" mama prehovorila rozospatým hlasom a tresla dlaňou po vypínači. Svetlo na dve sekundy zhaslo. Vzápätí zjasnelo a prestalo blikať.

„Hľadala som zošity. Tie, čo som mala vtedy so sebou na stáži. Nikde tu som ich vopchala," vysvetlila Pat.

„Aha..."

„Potrebujem ich do školy."

Mama sa motala po sklade a bezmyšlienkovite zarovnávala zásobníky na drobné súčiastky, prstami pritláčala odlepené štítky. Zanadávala, keď zo zástrčky vytiahla rýchlovarnú kanvicu. Vraj otcovi asi miliónkrát prikázala odpájať ju z elektrickej siete, keď večer zamyká obchod.

„O koľkej ste sa dohodli s Natashou?" prehovorila mama po chvíli. „Pat?"

„Hm?"

„Pýtam sa, o koľkej máš dnes byť u Natashi?"

„Vravela, že mám prísť poobede. Tak asi hocikedy, je jej to jedno."

„Ja len či mám začať variť, alebo sa najeme až cestou. Skočíme niekam na pizzu? Aspoň u nej v meste obhliadneme reštaurácie. Čo myslíš? Nepoznám to tam, celkom rada by som pobehala po námestí."

„My? To... Počkaj... Ako... My?"

„No, ja s tatom zvykneme jedávať. Ty nie?"

„Veď vy nejdete so mnou."

„Ako si plánovala ísť?" opýtala sa dcéry.

„Vlakom. ...Som chcela."

„Bicykel si so sebou neberieš?"