Out of the Dark

1. časť

„Skús nám opísať. Čo presne sa stalo potom?"

Dobre počula otázku, pokus o odpoveď jej však uviazol v hrdle. Prehltla tak nahlas, že ju iste počuli všetci v miestnosti.

Vtlačená za kancelárskym stolom si dnes ráno Patrice nepripadala bledá ako obvykle. V odraze od jeho dosky mala nádherne jednofarebnú pleť a výrazné oči. Cez prostriedok stola sa totiž ťahalo sklo, dokonale vyleštené, úzke a ladne dlhé, úplne čierne, akoby ju usadili za stôl na smútočnej hostine.

„Derek Reed dorazil na autobusovú zastávku, keď si sa pokúšala čakať na nejaký spoj do mesta," rovnaká otázka znovu rozvírila ticho kancelárie. „Poďme poporiadku. Vystúpil z auta?"

Cudzí vyšetrujúci hlas patril advokátke. Zaplatili jej, aby sa pýtala.

„Telefonovala si s otcom," šťukla perom o stôl. „Na okraji cesty pri autobusovej zastávke pristavilo auto."

Patrice začula mamu, ako v kúte miestnosti prestúpila z nohy na nohu a zašušťala igelitkou pod pazuchou.

„Ja... som..." nadýchla sa. So šedo kamennou tvárou v odraze stola si mohla na chvíľu pripadať tajomná ako filmový zloduch. Neohrozená. Odvážna, ak bude chcieť.

Mama sa úkrokom nebadane schovala za list obrej kvetiny. Iba advokátka s prísnou priamkou namiesto pier počúvala. A okrem nej ešte muž v obleku. Vyzeral skôr ako chlapec. Obďaleč od stola sedel vykrútený do strany a Patrice mu videla iba veľké ucho. Pôsobil sústredene, ba až striehnuco. V nestráženej chvíli iste skočí po dievčati za stolom a zožerie ho. Sako vyčnievalo nad jeho útle ramená. Vystretý ako pravítko s preloženými nohami neustále vykrúcal topánkou.

A počúval.

„...zošmykla som sa po tráve. Pod zástavkou bola ďalšia cesta. Asi nejaká stará, čo sa nepoužíva. Vtedy začal volať moje meno. Nevedela som, čo som... čo... mám... Nikto tam nebol. Schovala som sa za kríky a čakala som na políciu, lenže on ma zbadal."

„Tam ťa našiel?"

„Začal tak čudne vrieskať, tak divo, tak... úplne... radostne, ako keby sa tešil."

„Kričal. A čo sa stalo potom?"

„Bežala som a počula som ho tesne za sebou. Ihneď ma zdrapil za sveter..."

„Áno?"

„Zdrapil ma za sveter."

„Zdrapil ťa za sveter..." zakrútila dlaňou vo vzduchu. Imaginárne odvíjala zaseknuté klbko výpovede ryšavého dievčaťa.

„Potom držal v ruke nôž. Alebo len povedal, že ho má. Povedal, že mi ho pichne do krku, ak sa pohnem."

„Ale neurobil to. Očividne," zaznel hlas muža s veľkým uchom, čo vnútri nadrozmerného obleku pripomínal chlapca.

Patrice prekvapene zdvihla tvár.

„To nič. Pokračuj. Pokojne," povedala advokátka.

„Krvácal. Lebo vyliezol von oknom z tej... kúpeľne, kde som ho zamkla, a vraj spadol zo strechy na chate. ... preto krvácal..."

„Odkiaľ to vieš?"

„Od mamy. Zistilo sa to počas vyšetrovania."

Advokátka sa obzrela k dverám, kde pomedzi listy veľkej kvetiny vykúkala mamina priesvitná tvár.

„Držal už vtedy v ruke nôž?" pokračovala. „Alebo sa ním len vyhrážal?"

„Neviem... presne. Si neviem spomenúť..."