Futbalistová Obhajkyňa 2

Kapitola 4

,,Nie, mami. Ono to tak nie je." Prevrátila som očami ako mi moja mama vravela niečo do telefónu. ,,Ono to tak nie je! Ja by som naozaj chcela prísť." Znova pauza lebo som si vypočula ďalší 280. dôvod prečo by som do Anglicka mala prísť. Sedela som vo svojej kancelárii s nohami vyloženými na stole, opretá vo svojom kresle.Hlavu som si podopierala rukou. Ak by ma takto videl môj šéf alebo hocikto z práce asi by o mne už veľmi dobrú mienku nemal. ,,Nie mami." a zavrela som oči. ,,Dobre, ešte si to premyslím." Vzdychla som. ,,Okej, zavolám ti za týždeň, dobre?" Ona konečne súhlasila. Poslednú pol hodinu mi len odporovala. Ale podľa nej som ja odporovala jej! Nenávidela som to. Keď sme sa hádali. A pri tom iba kvôli takej debiline.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Unavene som zastonala, a zložila si nohy zo stola. ,,Vstúpte." zakričala som. Modlila som sa aby mi už všetci dali pokoj. Dnes bol extrémne náročný deň. Ku podivu vstúpil dnu Jace s veľkým úsmev na tvári, ale keď ma uvidel, prekvapil sa. ,,Môžem?"opýtal sa. Len som mávla rukou s privretými očami. ,,Ty áno." A tak on vstúpil dnu.

,,Unavená?" riekol. Pokývala som hlavou a zívla. ,,To teda hej. To rozvodové konanie manželov Priscových ma totálne vyčerpalo. A akokeby toho nebolo mála, ete mi aj volala moja mama. Zas na mňa nahučala." Jace spravil súcitný výraz. ,,Lebo som odmietla kvôli práci ísť na mojej sesternice dcéry krstiny. Celá rodina s tým je v pohode, len moja mama z toho robí drámu. Vraj je to preto, lebo sa považujem za niečo viav aby som sa zase vrátila do "trápného" Manchesteru." Jace podvihol obočie: ,,Trápného?" Mávla som rukou. ,, To som povedala raz, keď som mala 17 a mama ma nechcela pustiť s kamarátkami do Škótska. A teraz to spomína takmer pri každej hádke." On súcitne pokýval hlavou. Pozrela som naňho. ,,Tak? Prečo si prišiel?" On si spojil ruky. ,,No .....keď si už mala taký ťažký deň.... myslel som, že by sme odtialto konečne vypadli a išli niekam na pohárik.... alebo trochu vyvetrať hlavu....." Privrela som oči. ,,A ty si už hotový?" On odvetil:,, Áno.....a ty tiež..... tak? Ale nemusíš keď nechceš, len som myslel, že by ti to prospel.... vypadnúť na vzduch z tejto zaprdenej budovi....." Ja som sa zasmiala. ,,Tak dobre. Poďme." riekla som nakoniec. On vyčaril žiarivý úsmev. Vstala som zo stoličky a obliekla si svoj biely kabát. Veci som si nahádzala do kabelky a vydala sa ku dverám. Jace ich otvoril a my sme konečne opustili toto miesto.

,,Kam teda pôjdeme?" opýtala sa Jace v tú sekundu ako sme vyšli na ulicu. Nasadila som si slnečné okuliare a mykla plecami. ,,Poďme sa niekam spiť. Potrebujem panáka lebo inak sa zbláznim." On sa zasmial a zavolal taxík. Otvoril dvere a ja som nastúpila dnu. On za mnou.

Keď sme prišli do toho zadymeného baru, plných opilcov, najprv som sa zhnusila a zapochybovala či to bol predsa len dobrý nápad, ale potom som pokračovala v chôdzi. Nebol to síceten typ baru na ktorý som bola zvyknutá, avšak teraz asi jediné miesto, kde som sa mohla spiť a nikto by z toho žiadnu vedu nerobil.

A tak keď sme sa dostali až priamo k baru sadla som si na vysokú stoličku a Jace hneď vedľa mňa. ,,Naozaj sme museli ísť sem?" opýtal sa a pochybovačne sa obzeral okolo seba. Pokývala som hlavou a odvetila. ,,Áno. Dnes sa naozaj spijem." On sa mierne pousmial a ja som objednala hneď dvoch panákov.

Čas plynul a pohárikov od panákov sa okolo nás len kopilo. Jace, ktorý veľmi takto piť nebol zvyknutý vyzeral,že už má celkom dosť. Ja som vedela, že ešte na mol nie som a k pripitiu to má eštekus cesty taktiež, a preto som chcela zostať, ale keď som videla v akom stave je môj najlepší kamarát, radšej som zaplatila a niak sa s Jaceom okolo krku predrala von.

Vyšli sme pred bar a Jace sa mi takmer hodil na chodník. A tak so ho musela znova postaviť. Bol vyžší odo mňa a preto bolo dosť ťažké ho držať v stabilnej polohe. Videla som, že dokráčať k metru bude takmer nemožné.Keď sa mi niak podarilo zavolať taxík a nasačkovať doň dosť opitého Jacea, nadiktovala som vodičovi adresu Jaceovho bytu.