Vampire's bride

17.

„Už je čas, princ Apollyon." ozvalo sa odo dverí kaplnky, kde stál sluha.

„Čas na čo?" opýtala som sa zaujato.

„O malú chvíľku uvidíš." vstal a ponúkol mi rameno a následne si ruku skryl pod plášť. Vyšli sme von a ja som žasla. Nebo hralo všetkými farbami. Od zlatej, cez oranžovú, ružovú až po modrú a paletu dopĺňali plávajúce fialové mraky. Prešli sme až k bralu.

„Je to nádherné." hlesla som.

„Vedel som, že sa ti to bude páčiť." privinul si ma k sebe a jemne ma prikryl plášťom.

„Vyšiel si kvôli mne na slnko." podotkla som.

„Maličkosť." povedal a nosom sa mi obtrel jemne o spánok. Otočila som sa k nemu a moc nad všetkými ostatnými slovami prebrali naše pery. Tak dávno som ich necítila, ich chuť a mäkkosť, že som sa od nich nevedela odlúčiť. Veľmi rýchlo som skončila v jeho objatí a posledné lúče slnka nás príjemne hriali, i keď jesenný vietor sa dostal i pod šaty. V tej chvíli som bola vďačná Apollyonovmu plášťu.

„Vieš, že teraz, v takýchto chvíľach by som bola schopná urobiť pre teba všetko?" prehovorila som šeptom keď sa naše pery jemne oddialili.

Apollyon sa usmial: „Tak to sme dvaja, Anna."

„Nikdy si mi inak nepovedal." pokrútila som s úsmevom hlavou.

„Ako?"

„Stále mi vravíš po mene. Ani raz si ma neoslovil inak. Láska, zlatko."

„Upíri sa veľmi k týmto osloveniam neprikláňajú." vysvetlil a pohladil ma po líci a potom sa zamyslene ozval, „Ako si ma to oslovila toho rána?"

Hravo som sa usmiala: „Je vari na tom niečo zlé?"

„Tiež sa mi to páčilo." priznal napokon. Usmiala som sa a oprela si hlavu o jeho rameno. Zacítila som tú zmenu. Slnko prešlo za obzor a Apollyonove telo opäť silnelo. Nikdy som si nemyslela, že takáto záhadnosť sa dá skutočne cítiť.

„Kedy mi povieš pravdu?" zamumlala som tíško a tisla sa k nemu, lebo mi začínalo byť chladnejšie.

„Zle si to vysvetľuješ Anna. Ak by mi toľko na tebe nezáležalo, všetko by som ti povedal. Denno- denne ťa sledujem, no vidím, že ešte nie si pripravená. Nie na všetko čo nás oboch ešte čaká. Nechcem ťa vyplašiť, zarmútiť či zmiasť, rozumieš mi?" povedal jemne a snáď najúprimnejšie za celý čas.

„Dobre." hlesla som a i keď som sa snažila, určite v mojom hlase spoznal štipku neochoty. Nemala som rada tajomstvá. Hlavne nie, ak sa týkali mňa.

„Táto kaplnka raz bude niesť meno budúcej kráľovnej." povedal s pohľadom upretým na kaplnku pred nami.

„Je to krásna kaplnka na ešte krajšom mieste." povedala som.

„Teší ma, že to tak vnímaš. Výlet nebol zbytočný. A navyše, konečne som ťa vzal i von za slnka."

„Ďakujem." usmiala som sa na neho. Letmo ma pobozkal a potom sme sa pohli smerom ku koču. Ak by bolo na mne, zostala by som ta i celé dni a kochala sa krásnou krajinou a majestátnym zámkom, ktorý som odtiaľ mala ako na dlani.

Upravila som si rubínovo červenú sukňu vyšívanú striebornou niťou. Vlasy som mala vypnuté do drdolu a v ňom vysoko zapichnutý rubínový hrebienok akoby korunka. Rukávy mi končili pri lakťoch, odtiaľ pokračovali rozšírené ťažké volány, ktoré pri spustených rukách splývali so sukňou. Slúžky mi napokon skrášlili tvár a postavili pred zrkadlo.