Vampire's bride

6.

Niečia ruka ma jemne pohladila po líci. Rozospato som otvorila oči, no keď som uvidela Apollyonovu prekvapivo bezchybnú tvár, strhla som sa a viac sa natisla k opierke.

„Dorazili sme.“ povedal, vyšiel prvý, zhodil schodíky a nastavil mi ruku. Váhala som, no on naliehal, „Poď, Anna.“

Bojím sa. Pri Johnovi som sa nikdy nemusela báť. Pri ňom som sa cítila najbezpečnejšie. A bez neho... ako prázdna duša.

Pozrel ma mňa ešte naliehavejším pohľadom a tak som mu s veľkým sebazaprením podala ruku. Moja odvaha je to jediné, čoho sa môžem momentálne držať. A poháňala ma myšlienka, že som sa rozhodla správne. John, Elisabeth, Anabella aj Lucinda nezomreli. Ochránila som ich, hoc som sa vydala do jamy levovej. Alebo do dúpä plného krvocucov.

Vystúpila som z koča a ostala len nemo stáť. Zámok bol prenádherný aj takto v noci. Samotný hrad stál na útese, nad ktorým sa prevyšovali dve vysoké strážne veže. Zvyšné dve som mala pred sebou. Steny hradu boli vytesané zo skaly, mala som pocit, že taká práca musela trvať aj viac ako veľa stoviek rokov. Strechy pokrývali čierne škridle, ktoré dokonale odrážali svit hviezd. Okrem strážnych veží, sa ta nachádzali ďalšie, podarilo sa mi napočítať osem a z toho jedna bola väčšia. Všetky mali špicaté čierne strechy a na ich špicoch boli vsadené gule z ktorých vychádzali dlhé špice. Hrdlá mali úzke a vrchy pod strieškou oveľa širšie. Strážne veže ktoré strechy nemali, mali zubaté kamenné zábradlia a po bokoch rôzne vlajky a erby. Poznala som len jeden, oranžový so striebornou leviou hlavou. Ten sme kreslili v škole a bol to erb nášho kraju.
Zamerala som sa na honosnú bránu z čierneho kovu a komplikovaným zámkovým mechanizmom, no i tak pôsobila honosne a budila silu a odolnosť.

Apollyon  trpezlivo čakal kým ja som si všetku tú pýchu obzerala a potom ma za ruku viedol do útrob zámku.

„Vitaj v Derwickom zámku, v mojom, a tvojom budúcom, domove.“ privítal ma  následne sme zabočili prudko doprava a teda som nemala čas obzrieť si nádvorie. Pokračovali sme v bludisku chodieb, schodov až sme došli k jedným točitým, zrejme smerovali do veže.

„Čo je tam hore?“ opýtala som sa s miernymi obavami.

„Komnata.“ odvetil jednoducho a jeho zamatový hlas zaplnil celý priestor úzkeho schodiska a objal ma ako mater svoje deti. Kde som už to slovo počula.

Zastali sme pred dverami, siahol na kľučku a pustil ma prvú. Keď som uvidela miestnosť pred sebou, plne mi došlo, čo znamená slovo komnata. Bola to izba, no nie taká, akú som doteraz videla. O takejto by sa mi nesnívalo ani v najkrajšom sne. Síce bola na môj vkus moc tmavá, až som mala pocit, že horšie vidím v tom šere mnohých sviečok, ale zároveň to bola najkrajšia izba akú som kedy videla. Steny boli tmavofialové, pripevnené na nich boli veľké lampáše, ktoré tieňmi vytvárali na stenách hotové umenie. Nábytok bol z tmavohnedého ebenového dreva a rúčky boli mosazdné s vyrytými ornamentmi. Dominantným bol tmavý orientálny koberec, ktorý jemne narúšal okolie, no zároveň bol akýmsi dôležitým prvkom. Miestnosť bola kruhová, no nie celkom, pretože určitá časť bola oddelená a domnievala som sa, že je tam kúpeľňa. Veľké okná boli rovnako ďaleko od seba, no veľa som cez ne nevidela, pretože ich pokrývali tmavofialové hrubé závesy siahajúce až po zem a pod nimi sa črtali ľahučké biele. Na poličkách som videla rôzne trofeje- každá bola iná, inej kultúry. Videla som tu čierne váhy s dvoma malými zlatými kockami, akúsi malú sošku chudého človeka nesúceho na hlave veľkú misu, ale i malú vázu s uschnutými krásnymi kvetmi, inde uschnuté čierne ruže s jednou jedinou bielou. Boli tam aj rôzne kresby, či spisy a popísané listy zviazané dokopy, či pero s atramentom, mince v rôznych veľkostiach- zlaté, strieborné i medené, ktoré som nikdy predtým nevidela, lodné kormidlo v podobe sošky alebo aj akúsi tubu pokrytú zlatom na zámok a posiatou zvláštnymi znakmi. Prešla som po nich prstom.