Black and white.

1.

„Slečna Gomez, je mi to ľúto. Nedokázali sme vášho otca zachrániť. Úprimnú sústrasť.“

Oprela som sa o stenu nemocničnej čakárne, po ktorej som sa zviezla na zem so slzami v očiach.

––

„Ellie, musíš nastúpiť namiesto otca.“ Oznámil mi spolumajiteľ firmy, ktorá predtým patrila teraz už môjmu zosnulému otcovi.

„A prečo nemôže proste na čelo nastúpiť Faith?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím.

„Predsa vieš, aká je...“

––

Sadla som si do kancelárskeho kresla predtým otcovej kancelárie a hlavu som si zaborila do dlaní. Ako je možné že môj život sa zrútil tak rýchlo, akoby bol domček z karát a niekto do neho fúkol? Smrť mojej mami som prekonala ako tak, no smrť otca ma dostala na kolená. Neskutočne mi obaja chýbajú. Nemám sa komu vyrozprávať, nemám sa komu vyplakať do hrude, nemám komu povedať to čo ma trápi, aj keď je tu moja sestra, respektíve dvojička. Ona sa nikdy nezaujímala o rodinu. Jej rodina sú jej partia a ulica. Je odo mňa úplne odlišná aj keď na prvý pohľad sme skoro rovnaké. Také isté črty tváre, skoro rovnaká výška a postava, taktiež vlasy s rozdielom, že moje sú prírodne hnedé a jej čierne od farby na vlasy. Na vonok sme rovnaké, no vo vnútri sme úplne z iného cesta. Zatiaľ čo ja som tá čo vždy dodržuje pravidlá a čo má nejaké spôsoby, ona je drzá, arogantná a dovolím si povedať že niekedy aj pekne hnusná. Prv bývala taká ako ja, no smrť mamy ju takto poznačila. Drogy, alkohol, krádeže... Už nejeden krát bola vzatá na policajnú stanicu z dôvodu problémov, do ktorých sa dostala. No ako zázrakom zo všetkého vyviazla. Nevravím že by mi nebolo ľúto a smutno, keby ju zavrú, no myslím si že by sa jej to zišlo. Že až potom by pochopila, že sa má zmeniť. Že má zmeniť svoje správanie a prístup k životu.

Celú firmu prakticky teraz ťahám ja. Samozrejme že tu je pár ľudí, ktorý ma podporujú, no oni si myslia že je to niečo ľahké. Že je ľahké všetko hodiť za hlavu a plno sa venovať práci, ktorá mi nedáva nič, okrem nervov a stresu. Chcela by som na chvíľu vypnúť, no viem že nemôžem. Stačil by jeden jediný deň, v ktorý by som zostala doma a robila to čo ma baví.

“Prepáčte že vyrušujem slečna Gomez, ale prišla vás navštíviť vaša sestra, mám ju pustiť?“ z myšlienok ma vytrhla Abigail, moja sekretárka.

„Jasné, pusť ju. Ďakujem.“ Milo som sa na ňu usmiala a ruky som si položila na obrovský drevený stôl. Dvere kancelárie sa zavreli a o chvíľu otvorili. Stála v nich Faith. Krátka károvaná sukňa jej odokrývala jej dokonale štíhle nohy, ktoré boli na prvý pohľad krajšie ako tie moje. Vrchnú časť tela jej zakrývala športová podprsenka a jej hlavu zdobila snapback šiltovka s vybíjancami. Ruky mala navlečené v motorkárskych rukaviciach bez prstov, ktorú sú pre ňu tak typické. Na nohách mala čierne kožené čižmy a vlasy perfektne vyžehlené. Jej typický štýl je športový, a pouličný? Alebo ako to nazvať. Proste vyťahané tričká, tepláky s klinom až po kolená, šiltovky, conversy alebo supry. Jedna z vecí v ktorej sa líšime. Ja by som si nikdy na seba neobliekla to, čo ona tak miluje. Uprednostňujem šaty, saká, košele a sukne. Musím reprezentovať našu rodinu, aj keď je to na nič, pretože Faith na priezvisko Gomez neustále hádže špinu.

„Vnímaš ma?!“ až teraz som si všimla, že mi rukou máva pred očami.

„Áno prepáč, len som sa zamyslela.“ Na mojej tvári som vystrúhala úsmev.

„Hej? A nad čím?“ sadla si na stôl a zo stojanu na perá si vzala dve ceruzky, ktorými začala udierať po okraji mojej šálky, v ktorej sa predtým nachádzala káva. Faith hrala kedysi dávno v rockovej kapele, ktorá pozostávala zo štyroch členov. No z dôvodu presťahovania sa jedného z nich do Európy sa rozpadli, pretože bez Lukeho to vraj nemalo cenu.

„Nad ničím.“ Smutne som sa usmiala a započúvala som sa do hudby ktorú vytvárala udieraním dreva do porcelánu.

„Aspoň neklam, dobre? Nie som niekto cudzí, komu keď povieš, že ti nič nie je, tak ti to zhltne aj s navijakom. Som tvoja sestra, dvojča, a viem keď ti niečo je, takže to vyklop, lebo to z teba vytrasiem.“ Zoskočila zo stola a tento krát si sadla na kreslo oproti mne, ktoré tu bolo na to, aby si mali ľudia kde sadnúť, keď mali pohovory, ktoré sa vždy skladajú len z nudných otázok. Povzdychla som si a svoju pozornosť som radšej venovala obrazu visiacemu na stene za Faith, akoby som sa bála pozrieť sa jej do očí, aj keď som jej nič neurobila, neublížila, ani ju nezradila.

„Chýbajú mi...“ vyšlo zo mňa, ani neviem ako. Nebránila som sa slze ktorá silou mocou vypadla z môjho čokoládovo hnedého oka. Začala som plakať, do čoho sa pridali aj vzlyky. Prerývane som sa nadýchla a cez slzy som si všimla, že moja sestra vstala. Obišla veľký drevený stôl, čím sa dostala až ku kancelárskej stoličke na ktorej som sedela, a roztiahla náruč. Bez protestov som sa postavila a hodila som sa do nej. Tak mi to chýbalo, teplo inej osoby, na ktorej hrudi som si mohla poplakať bez toho, aby to dotyčná osoba vyrozprávala celému svetu.

„Aj mne.“ Zašepkala. „Ale ty to zvládneš sestrička, my to zvládneme.“ Vraví vždy keď spomeniem rodičov.  Pár mesiacov dozadu bola na tom takisto ako ja, noci preplakané nad ich fotkami, spomínajúc na všetky pekné, aj nepekné chvíle s nimi. Čierna farba sa od vtedy stala jej najobľúbenejšou a uzatvorila sa pred okolitým svetom. Vraví, že sa cez to už dávno preniesla, no ja dobre viem že nie. O dva mesiace sú tri roky čo zomrela mama, a o mesiac rok čo zomrel otec. So smrťou matky sme sa vyrovnali obe, predsa len predtým než posledný krát vydýchla sme pol roka dopredu vedeli, že tu už dlho nebude a bolo to tak. No smrť otca prišla náhle, nikto ju nečakal. Preto sa cez ňu nedokážeme preniesť, hocijako veľmi by sme obe chceli.

Faith ma upokojujúco pohladila po chrbte, a ja som sa pomaly ale isto začínala ukludňovať.

„Ľúbim ťa, Faith.“ Zašepkala som jej do hrude a odtiahla som sa od nej. Chrbtom ruky som si utrela slzy, ktoré mi ešte stále stekali po lícach a sadla som si naspäť na stoličku.

„Aj ja teba, sis.“ Predniesla a vrátila sa naspäť, čiže si znovu sadla do kresla vyhradeného pre hostí.

Práve toto je tá dobrá stránka mojej sestry. Je škoda že ju obklopuje takzvaná falošnosť a že má záľubu v hraní sa na drsnú, keď taká ani z ďaleka nie je. Niekedy si prajem aby zostala takáto, otvorená svetu. Alebo keby nie svetu, tak aspoň mne. No viem že to sa nestane. Je tvrdohlavá a všetky pokusy ako ju zmeniť na toto, čo je práve teraz a tu, som vyčerpala. Nemám už žiadnu možnosť zmeniť ju k lepšiemu, akokoľvek veľmi by som si to želala. Otvorená je len vtedy keď sa jedná o rodičov, ako náhle sa tá téma uzavrie, jej oči naberú tmavú farbu a na scénu prichádza drsná Faith. Aj napriek tomu, aká niekedy je a že je to s ňou niekedy na nevydržanie, milujem ju nadovšetko a som vďačná, že aspoň ona pri mne stojí, keď všetci ktorých som milovala celým svojim srdcom a na ktorých mi záležalo najviac na svete poodchádzali.

20 vote a 5 komentov, potom bude ďalšia časť.

Ospravedlňujem sa za to, že to je nič moc. Naozaj prepáčte.

Ľúbim vás.<3