Hororové jednodílovky

Vrzání houpačky

Keď som mala asi šesť rokov, presťahovali sme sa z našimi z paneláku na dedinu. Poschodový dom, do ktorého sme sa presťahovali, sa stal po roku mojou nočnou morou...
V dome som bývala s rodičmi, starším bratom a babkou. Ja s bratom a babka sme mali izby na poschodí a rodičovská spálňa bola na prízemí. Dodnes si pamätám na prvú noc, ktorú som strávila sama vo vlastnej izbe. Veľmi som sa na ňu tešila, no keby som vedela, čo sa stane, nikdy by som z mesta nechcela odísť.
Večer nás rodičia uložili spať a ako bolo zvykom, babka mi prišla prečítať rozprávku na dobrú noc. Už som skoro driemala, keď zhasla svetlo a odišla. V celom dome sme mali drevenú podlahu, takže som počula vŕzganie jej krokov, ktoré po chvíli stíchlo. Asi som na nejaký čas zaspala, keď som sa zobudila na to, ako fúka vietor a opäť vŕzga podlaha. Keďže som mala pri sebe svoju bábiku, ničoho som sa nebála. Vŕzganie ani vietor však neprestávali a ja som nemohla zaspať.
Prehadzovala som sa v posteli z jednej strany na druhú a keďže som pred spaním vypila asi priveľa čaju od babky, musela som ísť na záchod. Vždy som sa trošku bála výjsť v noci z postele a ísť v tej tme na záchod. Zapla som si teda svetlo a išla som na záchod na prízemie, pretože ten na poschodí sa prerábal. Každý schod, na ktorý som stúpila hlasno zavŕzgal a ja som mala pocit, že zobudím celú rodinu.
Keď som konečne urobila to, čo som musela, nešla som späť do postele. Ani neviem, čo mi to napadlo, ale asi to bolo tým zvukom. Pripomínal mi hojdačku, ktorú sme mali s deckami na strome na ihrisku. Vŕzganie lana na dreve. V tej svojej detskej hlavičke som si myslela, že tu v dome musí určite byť nejaká hojdačka, ktorú nám rodičia neukázali. Zvuk vychádzal z pivnice, do ktorej sa vchádzalo zvnútra. Keďže som mala všade rozvietené, vôbec som sa nebála. Bola som zvedavá a zišla som dole do pivnice za tým vŕzgavým rytmickým zvukom.
Keď som zišla po schodoch, zafúkal silno vietor a dvere sa za mnou zabuchli. Poriadne som sa zľakla a rozbehla som sa do pivnice. Zvuk vŕzgania neutíchal a žiarovka v pivnici začala blikať. Mala som sto chutí začať kričať na rodičov, no bála som sa, že ma vyhrešia za to, že sa túlam v noci po dome. Pivnica bola dosť veľká a ako som v nej bežala, trochu som sa zamotala a nevedela som, ktorým smerom je východ von.
Upokojila som sa, a tak som si povedala, že tú hojdačku nájdem, aj keby čo bolo. Išla som teda do ďalšej miestnosti v našej pivnici. Bola tam tma a vŕzganie bolo hlasné. Vedela som, že hojdačka musí byť tu. Našmátrala som vypínač a zapla som svetlo. To, čo sa mi zjavilo pred očami, bolo ako z hororu! Z dreveného trámu na strope viselo lano a na ňom sa hojdala žena s výrazom smrteľnej hrôzy na tvári. Okamžite som začala kričať a keď ma rodičia našli, ležala som v bezvedomí na zemi.
Keď som prišla k sebe, pýtali sa ma, čo sa mi stalo. Všetko som im rozpovedala, no neverili mi. Keď sa však otočili, videli, že zo stropu visí slučka a hojdá sa. Nikto tam však obesený nebol. Na druhý deň ráno sa na to pýtali susedov a tí povedali, že sa veľmi čudovali, že sme sa do toho domu nasťahovali aj napriek tomu, že sa tam obesila tá žena. Bola to matka troch detí, ktorú manžel týral a nevedela, ako ďalej... Z domu sme sa odsťahovali a ja ešte aj dnes, po toľkých rokoch niekedy v noci počujem ten odporný vŕzgavý zvuk!