Po okne stekala voda. Jemné potôčiky tiekli dolu a potom sa strácali kdesi v mláke na parapete.
"Aha kvapky!" Zvolala Anabel detským hláskom plným radosti. Usmial som sa. Prstom po skle naháňala malé, rýchle guľôčky plné vody. Odsrkol som si z kávy, ktorú som pevne zvieral v dlaniach. Znova som ju sledoval. Tentokrát na okno pritláčala svoj roztomilý noštek a našpúlenú pusu.
"Anabel." Oslovil som ju rázne. Vzpriamená sa otočila ku mne. Jej tmavohnedé oči s dlhými riasami na mňa žmurkali detskou nevinnosťou. Bledohnedé kučeravé vlásky a biela nočná košeľa na jej drobnom telíčku, by nedovolili ani najtvrdšej osobe, aby zvýšila hlas.
"Prezleč sa prosím." Požiadal som s úsmevom.
"Poďme Biela Pani. Pôjdeme na výlet." Oslovila svoju imaginárnu priateľku a s chichotom utekala preč. Pokrútil som hlavou a zatvoril noviny.
