OURS (Harry Styles)

Zničený papier a zničená nádej

MARNIE'S POV, ENGLAND

Roztrhaný článok, teraz už vo vnútri nášho vysávača, spustil celosvetový záujem o vzťah Harryho a Noly, kvôli čomu som sa cítila stiesnene. Moja najhoršia nočná mora sa stala realitou a ja s tým nemôžem nič urobiť. Eleanor sa ma snažila upokojiť tým, že okrem jednej fotky o Nole nič nevedia. Nevedia jej meno, kde býva a už vôbec nevedia aké je medzi ňou a Harrym spojenie. Všetci si mysleli, že je to len dieťa niekoho z ich tímu, napríklad ako Lux. Ale to nie je to. Oni o nej vedia.

Tento článok sa stal na internete rovnako populárny ako na prednej stráne novín, no bez nových informácií sa na to rýchlo prestalo myslieť. Len fáma, keď novinári nemali o čom písať. Rýchlo sme sa z toho dostali a ja viem, že mohlo byť aj horšie, no to Harryho neospravedlňuje za jeho neopatrné a nezodpovedné správanie. Skôr alebo neskôr pochopí, že tu ide o viac ako jeho dieťa.

Volal zopár hodín potom, čo som ho vyhodila z bytu a pokúšal sa už druhýkrát za deň ospravedlniť. Ignorovala som jeho žiadostivé ospravedlnenia a dala som ho na reproduktor, aby mohla Nola bablať a pišťať čo má len na srdiečku, no Harry sa jej aj tak opakovane pýtal, či môže hovoriť s mamou. Nezaujímalo ma to. Za krátky čas som sa musela zmieriť až s priveľa vecami.

Harry je teraz v Paríži na európskej časti ich tour a pravdepodobne naštvane poskakuje okolo Eiffelovej veže. Ja viem, že som mu pravdepodobne mala dať šancu to dať aspoň trochu dokopy pred jeho odletom, no časť mňa bola rada, že ho len tak neuvidím na ulici a že je medzi nami nejaký priestor. Rozhodla som sa, že už viac nebudem súčasťou jeho telefonátov. Nola bude jediná, ktorá sa s ním bude rozprávať. Po tom všetkom je ona vlastne jediným dôvodom, prečo volá. Som na neho ale aj tak stále naštvaná, pretože ohrozil jej súkromie, ohrozil ju a to všetko kvôli jeho nezodpovednosti. Nemá to nič spoločné so mnou. Samozrejme, že nemá.

HARRY'S POV, PARIS

,,No tak, usmej sa, mon ami." povzdychol si Louis sadujúc si ku mne na našej spoločnej hotelovej izbe. ,,Alebo aspoň predstieraj excité z Európy, oui?"

Ani Louisova úbohá znalosť francúzštiny - v spojení s ešte horším francúzskym prízvukom - mi na tvári nedokázala vytvoriť úsmev. Jediné na čo dokážem myslieť je to, ako ma Marnie vyhodila z ich bytu a ignoruje moje telefonáty. Bolo to akoby ani nechcela ospravedlnenie. Nerozumiem tomu.

Samozrejme beriem plnú zodpovednosť za to, že sa na párty niekto dostal k môjmu mobilu a fotiek Noly a mňa, ale ja nemôžem za to, že ich neposlali bulváru. Ja som ich nepredal novinárom ani neposlal mailom do Daily Mail. Nepamätám si, že by som pri sebe na párty nemal telefón a asi to je ten problém. Možno je to skutočne moja chyba.

,,Nie je to celé tvoja vina, vieš to?" povedal Louis akoby mi čítal myšlienky. ,,Ale chápem, prečo je na teba naštvaná. Nepomáha tomu ani fakt tvojho zabudnutia na narodeninovú oslavu."

Zdvihol som k nemu oči: ,,Prosím, prestaň s tými francúzskymi blbosťami."

,,Prepáč, hovorím len to, čo si pamätám." pretočil očami. ,,No aj tak, ako som hovoril, skús si to pozrieť z Marnienho pohľadu."

,,Pri tejto konverzácií mám pocit déjá vu." zamumlal som pateticky a tvár som si prekryl rukami.

,,Kto teraz hovorí francúzsky?" povedal nezreteľne Louis. ,,Ale áno, mali sme veľmi podobnú konverzáciu len zopár dní dozadu."

,,Že som najhorší otec na svete, pravda?" nebol som si stopercentne istý tým, či chcem vedieť odpoveď. Louis si opäť povzdychol a položil si ruku okolo mojich ramien.

,,Nie, to nie je pravda." sedeli sme v tichu, zatiaľ čo sa všade ozýval krik fanúšičiek z ulice. Viem, že voči ním nie je fér, keď chodím na koncerty s takouto náladou. Oni nejako vždy vedia keď nie sme vo svojej koži.

,,Čo mám do pekla robiť, Louis?" vyštekol som.

V minúte ako tieto slová opustili moje ústa mi začal zvoniť mobil a na obrazovke sa objavilo Marniene meno. S Louisom sme sa na seba pozreli tesne predtým, ako som telefón zobral z nočného stolíka a presunul som ho k môjmu uchu. Možno sa konečne rozhodla ma prestať ignorovať a bude ochotná sa rozprávať?

,,Áno?" opýtal som sa bez dychu. Louis trápne postával predo mnou a jeho oči žiarili iskričkami.

,,Tata!" vypískla Nola do telefónu.

Časť mňa hneď ožila, iná práve zomrela.

Dovolil som svojím očiam stretnúť sa s Louisovým súcitným pohľadom a hneď mi bolo jasné, že pochopil.

Toto nebol hlas, v ktorý som dúfal.