OURS (Harry Styles)

Zničenie

MARNIE'S POV

,,Ele, hovorila si Nole niečo o tom, ako veľmi nenávidíš zemiakovú kašu alebo niečo takéto?" zavrčala som, keď moja dcéra vypľula kašu na stolík svojej vysokej stoličky a zatvárila sa veľmi znechutene. ,,Veď ju mala rada."

,,Neobviňuj ma." mykla Eleanor plecami a ani sa neunúvala zdvihnúť svoj zrak od obrazovky telefónu. ,,Pravdepodobne to bol Harry, visí na každom jednom jeho slove."

Od tej situácie s horúcou stoličkou je na mňa trochu naštvaná za to, že som tak bezohľadne zničila celú jej prácu a objav. Deň po tom som sa pri rozhovore s Harrym cítila nepríjemne a on bol na tom rovnako, aj napriek našej dohode. Bolo to akoby vedel o čom sme sa s Eleanor rozprávali a ako by vedel, čo k nemu cítim. Jediné na čo som sa počas celého rozhovoru dokázala sústrediť bol pocit jeho pier prilepených na mojom líci.

,,Dnes sa ho na to opýtam." povzdychla som si a pokúšala som sa dať lyžičku s kašou spať do Nolynej pusy. Práve keď sa lyžička dotkla jej pier, ozval sa zvonku nejaký zvuk. Bolo to niečo medzi zašušťaním a buchnutím. Pozrela som sa na Eleanor , ktorá sa dívala cez rameno a mračila sa.

,,Musí tam byť mačka alebo niečo." otočila sa späť a pokračovala v prezeraní obrazovky svojho mobilu, počas čoho so mnou ani raz nenaviazala očný kontakt. Pretočila som očami.

,,Ele-." moje slová boli prerušené rinčaním skla. Zhíkla som keď sa sklo za mnou rozbilo na milióny kúskov a tie na mňa ako v spomalenom zábere leteli. Mojím prvým inštinktom bolo hodiť sa pred moju dcéru a vlastným telom jej urobiť štít, ktorý ju bude chrániť pred nebezpečenstvom. Vysoká stolička neustála náraz s mojím telom a preto sme obe spadli na zem, zatiaľ čo moje ruky boli bezpečne omotané okolo Nolynej hlavy, držiac ju nad kobercom a rozbitým sklom. Cítila som, že mi koberec spálil lakte aj predlaktia, ale ak som tým zmiernila Nolyn pád, netrápilo ma to.

Mám pocit, že sme na zemi ležali celé hodiny, obe ponorené do ticha. Divoko mi bilo srdce. Tak rýchlo až som mala pocit, že mi vyletí z hrude a narazí do steny, kde za sebou nechá iba spúšť. Nola sa mi vykrútila z objatia, ale neplakala. Zízala na mňa s doširoka otvorenými očami plnými strachu a zvedavosti. Zdvihla som hlavu aby som sa uistila, že Eleanor netrafili. Namiesto jej blond kučier som ale zbadala nejaký červený, obdĺžnikový objekt, ktorý sa pri dopade trochu poobíjal. Natiahla som sa pre to a obmotala som okolo toho prsty. Trhlo ma keď mi ten drsný povrch doškriabal prsty.

Nepochybne to bola tehla, len na tom bolo žltým sprejom niečo načmárané. Keď som si dala tie slovíčka dokopy, rozšírili sa mi oči.

ŠTETKA

Netrvalo mi to dlho a pochopila som dôvod.  Čistá reakcia na článok, ktorým moja matka prispela do novín. Chcela sa mi od zlosti plakať pri pomyslení na to, do akých extrémov dokážu ich fanúšičky zájsť.  Prišlo mi zle keď som si uvedomila, že boli schopní zájsť až do našej záhrady a hodiť tehlu do okna niekomu, koho vlastne ani nepoznajú. Mohli ktorúkoľvek z nás zabiť. Odtrhla som oči od tehly a preskúmala som miestnosť v snahe nájsť Ele.

,,Marn?" ozvalo sa unavene z pravej strany. Otočila som hlavu k Eleanor, ktorej cez blond vlasy pretekalo niečo purpurové.

,,Do riti." povedala som bez dychu a zatlačila som Nolu pod stôl pre prípad, že by opäť niečo preletelo cez okno. Preplazila som sa k Eleanor a odsunula som jej vlasy preč z tváre. Bola bledá. Veľmi bledá.

,,Je mi zle." zašepkala a tlačila k sebe viečka tak silno, až sa zavreli. Moje oči sa zastavili na krvavej rane na strane jej hlavy a hneď som sa natiahla pre telefón.

,,Vydrž, Ele." povedala som jej predtým, ako som začala vytáčať 999.

HARRY'S POV

Bez výrazu zízam na telefón, kde mi opakovane vyskakuje Marniene meno. Chcel som to vziať, no zároveň som to nechcel. Nechcel som byť tak trápny ako minulú noc, no stále som neprišiel na to, ako to urobiť. Tie pocity, ktoré cítim k Marnie sú strašne mätúce. Neviem ako sa s nimi zmieriť alebo čo s nimi urobiť.

,,Prosím ťa, zdvihni to." zamumlal Niall z jeho bunky. Múdro sa rozhodol dať si šlofíka predtým, ako pôjdeme na pódium a ja som to mal v pláne tiež, no moje bláznivé myšlienky mi to nedovolili. ,,Harry?"

,,Prepáč." povedal som rýchlo predtým ako som si neochotne dal telefón k uchu. ,,Hey, Marnie."

Moje uši okamžite zaujal zvuk sirén v pozadí. Mnoho ľudí sa tam rozprávalo a Nola zachrípnuto kričala. Postavili sa mi aj chlpy na krku, pretože som si hneď predstavil to najhoršie. Odhrnul som záves, vyskočil z bunky a prechádzal som sa po celej dĺžke autobusu. Čakal som, kým so mnou Marnie začne komunikovať.

,,Harry." vyštekla na mňa tak, že som sa odtiahol od telefónu. ,,Musíme sa vážne porozprávať."

,,Je Nola v poriadku?" vyhŕkol som a úzkostlivo som si voľnou rukou prebehol cez vlasy. Niall vystrčil hlavu z bunky a jeho oči sa v priebehu pár sekúnd zmenili z unavených na plne prebudené. Díval sa na mňa, no ja som stále zízal na dvere autobusu a ťahal som sa za vlasy. ,,Marnie?"

,,Čo je do riti s vašimi fanúšičkami?" zvreskla. Prečo na mňa kričí? Prečo mi len jednoducho nemôže povedať, čo je našej dcére ale musí to proti mne všetko otáčať?

,,O čom hovoríš?" zdvihol som hlas. ,,Čo je s Nolou? Dopekla, Marnie, čo sa kurva stalo?" Niall vyliezol zo svojej bunky, obul si svoje Nike-y a začal kričať z dverí.

,,Čo sa stalo?" zopakovala a jej hlas sa zdvihol aj o oktávu. ,,Stalo sa to, že niekto z vašich blbých fanúšikov mi hodil cez okno tehlu a to všetko kvôli tomu blbému článku."

Srdce mi kleslo až k žalúdku. Tehla. Sirény. Nolyn plač. ,,Marnie." povedal som jemne, pomaly šeptom. ,,Prosím, povedz mi, že je Nola v poriadku."

,,Áno, ona je v poriadku." povedala nakoniec. Vydýchol som si úľavou. ,,Ale Eleanor nie."

,,Zranili ju?" len tak to zo mňa vyletelo.

,,Tehla trafila jej hlavu. Má tam ranu a má otras mozgu. Sanitka ju práve vezie do nemocnice." samozrejme som sa cítil zle kvôli Eleanor, je extrémne sebeckej časti mňa sa uľavilo, že Marnie ani Nola neboli zranené.

,,Mrzí ma to." povedal som jej i keď si nie som stopercentne istý tým, že je to moja chyba. Nepovedal som im, aby to spravili.

,,Som zdesená z toho, že boli niečoho takého schopné." počas rozprávania jej preskočil hlas. ,,Sú na mňa naštvaní, viem to. Žiarlia na mňa a myslia si, že som nejaká bezcitná suka, ktorá ťa držala od tvojho dieťaťa, ale prečo robili niečo tak nebezpečné keď vedeli, že je tu dieťa? Boli sme tesne vedľa seba, Harry."

Vtedy už plakala a ja som si prišiel strašne neužitočný. Najhoršie je, že som ani nemohol znova letieť za nimi aby som im pomohol. Nebol som si ani istý čo povedať.

,,Harry." pokračovala. ,,Keďže sa toto deje, vieš čo musím povedať. Nechcem to povedať, ale ak budem musieť, urobím to."

Pri hrozbe toho, že opäť prídem o svoju dcéru sa mi divoko rozbúchalo srdce. ,,Vyriešim to, Marnie, sľubujem." vyhŕkol som bez rozmýšľania. ,,Nevzdávaj to ešte so mnou."

,,Nechcem." povedala smutne. ,,Ale dnes mohol niekto zomrieť." Ukončila hovor a mne až vybehli oči.

Musím nejako donútiť fanúšikov, aby sa stiahli, ale jediná možnosť ako to urobiť, je vysvetliť im úplne všetko. Sú len nahnevaní a frustrovaní, pretože nepoznajú celý príbeh. Keď som schovával telefón do vrecka, niečo ma napadlo.

Ak to poviem fanúšikom, nesmiem to povedať Marnie...