Underrated (HP slovak fanfiction)

Zlepšenie

,,Ty máš hnedé oči?" spýtal sa. ,,Ja som si vždy myslel, že sú čierne." Odtiahol sa.

Chvíľu som si myslela, že sa pobozkáme, no nevedela by som si predstaviť byť jeho babou.

,,Tak teda, náš tréning bude o týždeň v piatok, fajn?" a odišiel. Zo záchodov som idšla trochu neskôr,pretože som potrebovala ísť aj na tú potrebu.

Týždeň ubehol tak rýchlo. S Teddym sme málokedy a krátko rozprávali, aby to nevyzeralo tak, že niečo spolu tajíme. V Piatok poobede, kedy každý bol v klubovni (lebo fúkal silný vietor) sme s Teddym potajme vyšli z hradu a namierili sme si to rovno na ihrisko. Zo začiatku som si spravila rozcvičku, potom mi nachystal zopár prekážok.

,,Takže, budeš musieť prebehnúť celú túto dráhu za dve minúty," poznamenal. ,,Pre tvoju zaujímavosť, ja som to dal za minútu štyridsať. Lukas bol o päť sekúnd pomalší."

Potešilo ma, že niekto bol v niečom lepší než Lukas. Na prvý raz som to dala na tri minúty a dvadsaťšesť sekúnd. Hanba Camilla, hanba. ,,No..." zaváhal pochybovačne Teddy, ,,bude to lepšie, toto bol prvý pokus."

Ďalší krát som na tom nebola až tak zle. Celý ten náš tréning trval trištvrte hodinu. Po ňom sme sa išli do klubovne prezliecť do „normálneho" oblečenia a nenápadne sme sa oddelili od seba, aby nikto nič netušil.

Zastavila ma Astra, že kde som bola. Odvetila som jej, že u otca. A tak sa ani za nie tri dni v Bifľomore roznieslo, že som otcov miláčik, že mávame spolu poobedné čaje a takéto veci. Stále lepšie, akoby niekto zistil, že chodím k Teddymu na tréningy.

Prešli tri mesiace, ktoré boli plné tréningov, pretože nás čakal Bystrohlav. Lukas stále rozprával o tom, akí sú rýchli a že my musíme byť viac. Takže väčšina tréningov spočívala v tom, že sme neustále lietale čo najrýchlešie na metlách.

Pred sobotným zápasom ma v Piatok čakal tajný tréning s Teddym. Absolútne som na ňom nevládala, no bála som sa aj zajtrajšieho zápasu.

,,Dnes bude tréning trochu ľahší, viac menej na triafanie do obručí," oznámil mi. Na tento tréning si zobral aj penový meč, s ktorým do mňa počas triafania stále šťuchal. ,,Bystrohlavčania ťa nepustria!" smial sa. Po tréningu som si sadla na lavičku. Teddy si sadol ku mne.

,,Si vystrašená pred zajtrajším zápasom?"

Akoby mi čítal myšlienky. Prikývla som.

,,Nemusíš byť. Sú síce rýchli ale ich triafanie je trochu na prd," zarehotal sa.

,,Nejde o to," povedala som. Teddy nadvihol jedno obočie.

,,Ide o to, že," začala som, no na chvíľu som sa zasekla. Nevedela som, čo povedať ďalej. Bála som sa.

,,Že sa ti znova budú smiať a viniť ťa z prehry?"

Asi mi naozaj číta myšlienky.

,,Sakra Teddy, ako o tom vieš?" pozrela som sa na neho. Nahodil úsmev, ktorý zdedil úplne po jeho mame – zákerný úsmev.

,,O dosť si sa zlepšila, Camilla. Nemáš sa čoho báť," upokojoval ma.

Nadišiel zápas. V žlto-čiernych metlobalových dresoch sme stáli na trávniku a počúvali posledné slová madam Hoochovej. Hra sa začala.

Sústreď sa, Camilla, sústreď sa! Hovorilo si moje vnútro.

Chytila som prihrávku od Nikolasa. Rútila som sa čo najbližšie k obručiam, len tak-tak som sa vyhla dorážačke. Hodila som prehadzovačku do obruče a dala som prvý gól.

,,Longbottomová dáva prvý gól pre Bifľomor, je to desať nula!" počula som hlas komentátora. To, čo som teraz spravila ma naplnilo adrenalínom a nádejou, že možno naozaj nie som až taká zlá.

Ďalší gól za nás dal Gilbo, no hneď na to dala študentka z Bystrohlavu pre nich.

,,Stav je zatiaľ dvadsať desať pre Bifľomor!"

Asi v piatich munútach, Teddy chytil tri lopty na obruče od bystrohlavčanov. Mal pravdu. Možno boli rýchli až sme ich niekedy nestíhali, no ich streľba nebola dobrá.

Loptu som získala ja. Pevne som ju zovrela a letela oblúkom k našim obručiam. Rozhliadla som sa, kto je voľný. Tesne ponad hlavu mi preletela odrážačka, no Lukas ju odrazil smerom na bystrohlavského kapitána. Voľný bol Gilbo, bol bližšie k obručiam, tak som mu prihrala. Naznačil mi a Nikolasovi, čo máme spraviť a to sme aj urobili. Preleteli sme cez seba, uvoľnili sme sa a lopta smerovala priamo na Nikolasa. V tej chvíli boli už pri ňom dvaja z Bystrohlavu, ja som bola úplne voľná. Nahral mi cez nich a verte, či nie, dala som ďalší gól.

Z tribúny sa ozýval potlesk a radostný krik. Komentátor znova vyslovil moje meno.

Od tej chvíle som dala ešte štyri góly, čož bolo až neuveriteľné. Teddyho tréningy boli naozaj pre niečo.

Na koniec, Marry tesne skôr chytila zlatú streľu. Zápas sme vyhrali. Zleteli sme dole a Marry ma pevne obímla. Nasledoval Lukas, ktorý ma pobúchal po chrbte a pochválil ma.

,,Dobrá práca," usmial sa. Pozrela som sa Teddyho smerom a uvidela som, že sa teší so mnou.

V Bifľomorskej klubovni som dostala kopu komplimetov. Bol to naozaj skvelý deň.

xxx

Ahoj,

Normálne by ste neverili, ako som v písaní zlenivela a to kvôli škole! Viem, znie to hlúpo, ale asi viete, čo mám na mysli. Pravdepodobne v budúcnosti vytvorím stroj, na ktorú pripojíte svoju myseľ a presne to, čo si budete myslieť bude stroj písať za vás. Neskôr si to dám patentovať. No dobre, tak nič.

Ďalšia kapitolka je už tu a som veľmi rada, že sa to vyvíja presne podľa toho, ako chcem. Lebo ako to u mňa býva zvykom - mám vymyslený príbeh ale v polovici to prepíšem a má to úplne iné zakončenie.

Ďakujem za každý read, vote a komentár.

Majte pekný deň

Veľryba