Underrated (HP slovak fanfiction)

Útok

Po hodine herbológie si ma odchytil otec.

,,Skvelá práca, Camilla. Som na teba veľmi hrdý," pochválil ma. Široko som sa usmiala a poďakovala. Otca som objímla a odišla som s pozdravom „dovidenia, profesor Longbottom". Najbližší zápas sme mali mať až o dva mesiace a to proti Chrabromilu. Fakulte, ktorá už roky súťažila o pohár so Slizolinom.

Po obede som nič nemala, dnešný tréning Teddy zrušil kvôli chrípke, ktorá ho dnes zasiahla. Zišla som sa teda s Rose, Jamesom a Albusom pri jazere, kde sme si spoločne robili úlohy a rozprávali sme sa. Bol koniec Februára, ešte bola zima a preto som sa poriadne zababušila do môjho žlto-čierneho šálu.

,,Camilla, bola si včera úžasná!" žasla Rose. Albus iba prikyvoval.

,,Možno si bola, ale na nás nemáš!" uchechtol sa James a nadvihol obočie. Rose ho zo smiechom šťuchla. ,,Nekaz jej to!" povedala s úsmevom a zahľadela sa na mňa.

,,My sme s vami už zápas hrali," povedal Albus pohodlne, ,,a ak si dobre pamätám, vyhrali sme. Lenže vám, James, môže ešte Camilla nakopať zadky!" rypol si do brata. Ten sa postavil a vypol hruď.

,,Kto by už len porazil Chrabromil?" vyzdvihol si fakultu. Albus sa tiež postavil, pozrel na neho a začal si prezerať nechty. Hral ten štýl „ja som veľký frajer".

,,No, môj milý brat, ak si nespomínaš, minulý rok nad Chrabromilom vyhral Slizolin. A tento rok to možno skončilo remízou..." nestihol dopovedať, lebo mu do reči skočil James.

,,Ale aj tak máme lepšie skóre," usmial sa. V tom sa k nim pridala aj Rose.

,,Ale chlapci. Prečo sa hádať? Každý vieme, že tento rok vyhrá Bifľomor."

Presne tak isto som sa zasmiala. Potom sme sa už naozaj začali učiť a keď slnko už pomaly zapadalo, vrátili sme sa späť do hradu.

Dnes v noci bol spln. Možno to bol dôvod, že Teddy mal nejakú chrípku. Aj keď pil elixír pre kontrolu samého seba počas splnu, vždy bol v ten deň nervózny. Na hodinách bol nesústredený, k priateľom trošku agresívny a na seba až príliš precitlivený. Ale vždy to vedel aspoň trochu kontrolovať. No dnes, si asi elíxír zabudol dať.

Uprostred noci som počula v klubovni krik, na ktorý som sa aj zobudila. Vyšli sme s dievčatami von sa pozrieť do klubovne, čo sa deje. Keď sme zišli dole schodmi, uvideli sme niečo, čo sme naozaj uvidieť nechceli. V klubovni bol vlkolak. Vyzeral byť zúrivý, zuby mal vycerená a stál v rohu klubovne s labou vo vzduchu. Útočil na niekoho.

,,Camilla, je to tvoj otec!" pribehla ku mne Marry. Moje srdce urobilo salto vpred a zad. Celá som zbledla. Hneď, ako som spatrila vlkolaka som vedela, že to je Teddy, Pretlačila som sa cez iných študentov, Marry sa ma snažila zachytiť, no bolo neskoro. Vytrhla som sa jej zo zovretia a rozbehla som sa do stredu klubovne.

,,Nechoď sem!" kričal na mňa otec z rohu. Nepočúvala som ho. Alespoň som sa o to snažila.

,,Teddy!" zakričala som na vlkolaka. Ten sa obzrel, bol zvedavý, kto sa to opovažuje ho vyrušiť. Zrak sa mu po chvíle vrátil späť na otca. Znova som zakričala jeho meno. V tom sa vlkolak otočil ku mne celým telom a zavrčal. Snažila som sa nahmatať prútik, no ostal asi v izbe. Cúvala som dozadu, otec sa zdvihol zo zeme a vytiahol prútik, no presne v tej sekunde za vlkolak zahnal a poškrábal ma cez tvár a cez telo. Stratila som vedomie a odpadla som. Jediné, čo som počula môjho otca povedať je nejaké zaklínadlo, ktoré sme sa nikdy neučili.

Zobudili ma slnečné lúče. V nemocničnom krídle bola zima. Vedľa mňa bola Marry a vyzeralo to, že tu už bola pekne dlho, lebo zaspala. Hlavu mala padlú na hruď a nohy vyložené na mojej posteli. Všetko ma bolelo, ledva som sa vedela hýbať. Cítila som jemnú pálivú bolesť. Chcela som sa trocha nadvihnúť. Zobudila som Marry.

,,Camilla, nehýb sa, ja ti pomôžem!" postavila sa a načuchrala mi vankúš a prichytila ma. ,,Konečne si hore, chceš vodu?" spýtala sa ma a ja som len prikývla. Mala som pocit, že neviem ani rozprávať. Zazerala som sa Marry, snažiac sa jej nejak povedať, že neviem rozprávať.

,,Bude to vyzerať príšerne, ale pozri sa do zrkadla," povedala mi a pred tvár mi dala malé zrkadielko. Videla som sa. Ale už to nebola tá pokožka s nejakou tou vyrážkou, ktorú som pokladala za horor. Toto bolo niečo horšie. Na tvári som mala jeden veľký škrabanec. Vyzerala som hrozne. Pochytila ma myšlienka, že taká ostanem navždy.

Zobrala som papier a ceruzku a začala písať Marry otázky.

Je Teddy v poriadku?

Marry si to prečítala. Vzdychla si.

,,Po tom útoku mu dali nejaký lektvar na uspatie a následne ho odviezli do nejakého ústavu pre tvaromeničov. Riaditeľka povedala, že tam bude, dokým sa nezotaví aj on a dokým sa nenaučí užívať lektvar poriadne. Vtedy v noci to bolo príliš nebezpečné."

Prikývla som. Teddyho preniesli do nápravného ústavu pre tvaromeničov? Existuje vôbec niečo také? Bolo mi ho ľúto.

Nemôže za to.

,,Ja viem," súhlasila Marry. ,,Ale slovo riaditeľky je slovo riaditeľky."

Nasledovnú pol hodinu mi rozprávala, čo sa ešte udialo, čo hovorili študenti a podobne. Potom už musela odísť na hodinu a ja som ostala v nemocničnom krídle sama. V hrade som sa cítila sama. Môjho najlepšieho kamaráta odniesli do odvolania do nápravného ústavu pre tvaromeničov.

xxx

Ahojte!

Tak toľko k dnešnej kapitole. Úprimne, ešte stále rozmýšľam, čo bude ďalej, hh. Inak, nie som jediná, čo si povie, že ide napísať už konečne ďalšiu kapitolu a popritom sa začíta do ostatných fanfictions? Ply, dajte mi vedieť, ak sa to stáva aj vám:D

Ďakujem za každý read, vote, komentár.

Majte pekný deň

Veľryba