Girl from concert [SK, pokračovanie príbehu Nový spolužiak]

2. časť

Ach, ako ja nenávidím toto miesto. Kto by už len mal rád školu, že? Budova obrovská ako svet, denne preplnená kopou študentov, ktorí sú podelení do rôznych skupín od roztlieskavačiek až po úplných vyvrheľov. Ja nepatrím tak povediac do žiadnej z nich. Som samostatná jednotka, ktorá má pár kamarátov a nie raz počuje na seba nejaké to krivé slovo. Ale čo sa týka môjho druhého ja, tak o tom počujem zatiaľ len samé dobré veci. Keby len vedeli, že som to ja.

Úplne vyčerpávajúce je hlavne sedieť tu sedem - osem hodín a počúvať nudné výklady profesorov. Aspoňže tento rok maturujem. Konečne. Budem mať pokoj od tých “úžasných“ ľudí.

„Emma, konečne si tu!“ zvolala na mňa moja kamarátka Sarah. Spoznali sme sa asi týždeň po mojom príchode sem do Los Angeles. „Hádaj čo som včera zistila!“ vyzvala ma s úsmevom a popritom poskakovala. Niekedy mi vážne pripadá ako päťročné dieťa a nie dievča, ktoré má osemnásť (v jej prípade však za dva týždne devätnásť!).

„Netuším. V kine hrajú nový film?“ trepla som prvú blbosť, čo ma napadla.

„Nieee,“ zatiahla. „Lottie nahráva album. Včera som to vyčítala na nete. Chápeš to?“ Stále veselo poskakovala. Áno, ona je tiež jedna z fanúšikov Charlotte a nie, nevie, že som to ja. Ešte som stále nenabrala odvahu jej to povedať. Nie je to totižto také jednoduché priznať aj niekomu inému tento fakt. Čím menej ľudí to vie, tým lepšie.

„To je super, nie?“ prehodila som. Nebudem jej tu hovoriť, že je to len jeden ďalší výmysel bulváru. Je pravda, že sa chystám nahrávať CD, ale len chystám!

„Em, ani nevieš ako sa teším! A hneď ako ho budem mať, tak si ho pôjdem dať podpísať na najbližšiu autogramiádu. Ja sa tak teším!“ Opäť zopakovala prvú vetu.

Pozerala som na ňu s vypleštenými očami. Už len toto mi chýbalo. Netušila som, čo jej na to povedať, no našťastie ma zachránila Mia. Tá vždy vie kedy má prísť.

„Em, poď musíme ísť na hodinu,“ prehodila, chytila ma pod pazuchu a už ma ťahala preč do triedy.

„Sarah aj ty by si už mala ísť do triedy!“ zakričala som za ňou. Sarah je fajn, ale niekedy dokáže byť vážne otravná. Hlavne keď sa jedná o nejaký film či star. Keď sme už boli od nej dostatočne vzdialené tak sme sa na seba pozreli a spustili neskutočný rehot. Doslova. Smiali sme sa tam ako najaté.

Spoločne sme vošli do našej triedy a sadli si do lavice, ktorú spolu zdieľame. Do zvonenia zostávalo vážne už len pár minút, takže sme to stihli tak akurát.

„Dnes by sme mohli zájsť do Starbucks, čo myslíš?“

„Skvelý nápad, Mia. Už sme tam dlho neboli,“ odvetila som a otočila sa k tabuli, kde sa objavila silueta profesora. Ani som si nevšimla, kedy vošiel do triedy.

„Tak študenti, dnes si dáme voľno,“ oznámil nám a sadol si za katedru. „Ale zajtra sa už budeme normálne učiť!“ dodal a pozrel na nás prísnym pohľadom.

Celá trieda sme pozerali na neho s vypleštenými očami, ale aj napriek tomu nenašiel nikto odvahu sa ho spýtať, čo sa stalo, že sa takto rozhodol. Ešte nikdy sa totižto nestalo, že by nám dal profesor Moore voľno. Na druhú stranu sme sa ale nemali na čo sťažovať. Raz za čas voľná hodina nezaškodí, ale nedbala by som, keby takto prebiehala každá jedna hodina.

Neviem prečo, no myšlienky mi utiekli k Liamovi. Ten chlapec sa mi vryl do hlavy a nech sa snažím akokoľvek, neviem ho odtiaľ dostať. Uvidím ho ešte niekedy? Možno áno, možno nie. Iná možnosť nejestvuje. Prečo musím mať takú smolu? Najskôr Harry a teraz Liam. Obaja sú rozdielny, ale pritom majú niečo, čo ma uchvátilo. Nech je to čokoľvek, ešte stále som neprišla na to čo to je, aby som si na to vedela vytvoriť nejakú imunitu alebo čo.