Vyvolená

1.časť

„Slečna Staceyová, mohli by ste mi, prosím, venovať ešte pár minút z vášho drahocenného času? " spýta sa ma Berney, môj cvokár. S neprítomným pohľadom sa na neho pozriem. Chodím k nemu už rok a pol a ešte stále som nepochopila pointu týchto sedení.

„Povedali ste, že posledným dnešným bodom bude , aby som porozmýšľala nad nejakou radikálnou zmenou, nie? "

„To áno, ale..."

„Čo ale? " skočím mu do reči.

„O chvíľu budete mať osemnásť rokov. Presnejšie o tri mesiace. Chodíte do tretieho ročníka na našej Higsconskej strednej škole. O rok zmaturujete, budete plnoletá, a čo plánujete potom? Čo vaša budúcnosť? "

„Pokiaľ ma pamäť neklame, toto sme preberali na poslednom sedení. " Znudene si omotávam prameň mojich čiernych vlasov okolo prsta.

„Ste mladá. Každý deň na vás pôsobí mnoho vplyvov z okolia. Ešte stále ste nezmenili názor na vysokú školu?"

„Nie, " odbijem ho.

„Ale no tak..."

„Nie. na žiadnu vysokú nepôjdem. Strednou končím. Potom si nájdem nejakú prácu, prenajmem si byt a tak ďalej. S otcom sme sa dohodli, že mi bude posielať peniaze pokiaľ neskončím školu a nenájdem si prácu. na to mi dal pol roka."

Naši sa rozviedli, keď som mala dvanásť. Bolo to doteraz moje najhoršie obdobie života. Otec sa dva týždne po rozvode odsťahoval do Ameriky, kde pracuje ako profesionálny chirurg. Tam si založil novú rodinu a odvtedy som ho nevidela. Iba jeho peniaze. No a mama po rozvode predala náš dom vo vilovej časti na okraji mesta. Za tie peniaze kúpila menší domček v centre Dilienu, môjho rodného mesta a potom sa psychicky zosypala. Na nohy sa postavila až pred rokom a pol. Prerobila celý dom, vrátane mojej izby, zmenila svoj imidž a zaobstarala mi tohto cvokára. Za to ju nenávidím! Skoro päť rokov o mňa ani nezakopla, pila, fajčila, niekedy som ju nevidela aj celý týždeň a ona si potom príde, že toto je pán Berney, tvoj psychológ? Jediný, kto tu potrebuje psychológa je ona. Je síce pravda, že jednotlivými ročníkmi školy prechádzam len tesne, v noci nespím, moja obľúbená farba je čierna, v spoločenskej vrstve školy patrím medzi odpadlíkov, ale čudujete sa mi? po tom, čím som si prešla? Skoro päť rokov som sa musela hrať na dospelú. Nebyť Eliasa a Ann, tak zošaliem omnoho skôr.

"„Vidím, že už ste opäť duchom neprítomná. Na dnes je to všetko. " Berney si vzdychne a podá mi papier pre moju mamu s informáciami o dnešnom sedení. Úplne na vrchole stojí moje meno. Elinor Elizabeth Staceyová. Rýchlo sa postavím, až sa stolička, na ktorej som sedela, skoro prevrhne. Berney mi podá ešte malý papierik s presným dátumom a časom ďalšieho nášho nudného a mne neprospievajúceho stretnutia. Pätnásteho marca o pol desiatej doobeda. Potom ešte dve stretnutia a je po všetkom.

Oblečiem si nový čierny kabát a podídem k dverám.

„Nezabúdajte na tú zmenu. Do skorého videnia, " zavolá za mnou.

„No to určite, " zamrmlem si kráčajúc smerom k výťahom.

Prečo musí mať Berney svoju ordináciu práve v nemocnici? To je tu taký nízky nájom? Všetko to tu páchne po dezinfekčných prostriedkoch. Ako to tu ja len neznášam.

Moje kanady klopkajú o podlahu nemocnice. Všetko je tu také biele a sterilné. Vyzerám tu ako machuľa atramentu rozliata na bielom papieri. nastúpim do výťahu. Na šťastie je prázdny.

Vyjsť z nemocnice a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu je obrovský pôžitok. No keď zbadám mamino červené auto, radosť ma hneď prejde. Zastaví necelý meter predo mnou. sadnem si na sedadlo spolujazdca.