Chcem byť šťastná (POZASTAVENÉ)

4.

Po Emilynom pohrebe som sa úplne zosypala. Celé dni, možno aj týždne som zavretá vo svojej izbe. Nevnímam či je deň alebo noc. Nemám ani poňatia o tom aký je deň. Uzavrela som sa do seba. S nikým nehovorím. Všetkých ignorujem. A odmietam veriť tomu, že Emily je preč. Nadobro preč. Hrozne mi chýba. Chýba mi jej úsmev, oči, ktoré stále žiarili šťastím, dokonca aj jej hyperaktivita. Bol to veľmi šťastný človek..

,,Lara dnes by si už naozaj mohla ísť do školy. Chápem, že je to pre teba ťažké, ale Emily by sa podľa mňa nepáčilo, že sedíš celé dni doma.,, vošla do izby mama.

Takto tu chodí každý deň. Stále hovorí, že ma chápe. Nevie si predstaviť, čo to je, stratiť jediného človeka, ktorý mi rozumel. A navyše do školy sa určite nechystám. V škole by som to bez Emily sama nezvládla.

,,Mohla by si ísť aspoň na to stretnutie so psychológom,, dodala a odišla.

No určite, ja nie som blázon a ani nemám depku. Tam chodia len taký ľudia.

Zišla som dole do kuchyne. Doma už nikto nebol. Mama šla do práce a Marko je asi ešte v škole. Vzala som si cereálie, nasypala ich do misky a zaliala mliekom. Keď som kráčala hore schodmi niekto zazvonil. Odignorujem to. Povedala som si. Nechcem sa s nikým rozprávať. Zase by sa len pýtali, že ako sa mám, ako mi je.. A to sa mi už naozaj nechce počúvať. No človek pri dverách zazvonil ešte raz. Možno to je niečo vážne. Povedala som si a neochotne šla otvoriť.

,,Koneč.. Ach.. Ahoj Lara,, pozdravil sa.. Nemôžem si spomenúť na meno, ale určite ho poznám. Akoby na tom záležalo..

,,Potrebuješ niečo?,, neochotne som sa opýtala. Nemám náladu baviť sa s cudzími ľuďmi.

,,Pamätáš si ma?,,

,,Potrebuješ niečo??,, hlasnejšie som zopakovala otázku.

,,Si nejaká mrzutá,, zasmial sa. Ako sa môže opýtať niečo také? Prišla som o najlepšiu kamošku a on sa správa akoby sa nič nestalo.. Počkať.. Veď presne toto chcem. Aby sa ku mne ľudia prestali správať tak ako sa správajú. Stále sa pýtajú ako sa mám, či mi je lepšie... No on..

,,Halooo,, zamával mi rukami pred očami a začal sa smiať.

,,Si v poriadku?,, spýtala som sa, keď jeho smiech začínal znieť ako dusiaci sa orangutan. Niežeby som niekedy počula dusiaceho orangutana, ale.. To je vlastne jedno.

,,Áno, jasné som. Prišiel som za Markom,, dostal zo seba.

,,Marko doma nie je,, odpovedala som mu, mierne podráždeným tónom.

,,Jaj..Tak ja sa stavím neskôr. Rád som ťa videl. Maj sa,, pozdravil sa a odišiel. Konečnee.. Ani som mu neodzdravila a zabuchla som dvere. Bol riadne divný. Nikto iný by sa pri mne takto nesprával. Všetci si dávajú pozor na jazyk, aby nepovedali niečo čo by mi mohlo ublížiť. Jemu to bolo jedno.

Vybehla som hore po schodoch a zavrela sa do izby. Ľahla som si a snažila sa zaspať.

----ráno----

,,Lara, vstávaj,, vošla mama do izby ,,stačilo!,, skríkla a ja som nechápala čo sa deje.

,,Dnes ideš do školy či sa ti to páči, alebo nie,, povedala a odtiahla závesy.

,,Nikam nejdem,, povedala som.

,,Lara som tvoja mama a ty ešte nie si dospelá, čiže ma musíš počúvať.,,

,,Mamiii, nechcem tam ísť,, snažila som sa potlačiť slzy a dúfala som, že si to mama nevšimne.

,,Myslím to vážne,, skríkla a vtedy mi došlo, že toto nevyhrám. Neochotne som vstala a šla do kúpeľne.

Pozrela som sa do zrkadla. Vyzerám hrozne. Tvár bledá ako stena. Veľké tmavé kruhy pod očami. Červené spuchnuté oči. Ach tie vlasy.

Umyla som si zuby, opláchla tvár a učesala sa.

,,A teraz si choď niečo obliecť, a rýchlo,, vtrhla do kúpeľne mama. Dnes má nejako veľa energie. Kiežby som jej toľko mala aj ja.

Obliekla som si prvé čo som chytila. Veľký bordový sveter a obtiahnuté čierne nohavice. Nahádzala som do tašky nejaké knihy, bohužiaľ sa mi nechcelo pozrieť do rozvrhu a navyše som nevedela aký je deň.

,,Ideme,, zakričala zdola mama. Pomaly som kráčala dole schodmi. Stále som nemohla uveriť tomu, že dnes je ten deň kedy sa vrátim do školy. Bez Emily...