ZRKADLO NESKUTOČNOSTI

4.KAPITOLA

Znova som mala 10 rokov. S Julianom sme sedeli na streche jeho domu. Bolo to naše obľúbené miesto, nikto nás tam nevidel ale my sme videli všetkých a všetko. Stmievalo sa, obloha nadobudla tmavomodrú farbu a pomaly začali vychádzať hviezdy.
,,Julian?"
,,Hm?"
,,Kto je to Nixon?" opýtala som sa. Spolužiaci v škole o ňom začali rozprávať a keď som sa na to opýtala rodičov, odmietli mi odpovedať.
,,To je, hm, taký zlý magik. Jeho darom je..."
,,...Prázdnota." povedala som rýchlo. Bola to jediná vec, čo som o ňom vedela.
,,Hej," pokrčil plecami Julian, ,,jeho darom je Prázdnota. Bol to prvý magik ktorý ju dostal. Stalo sa to pred asi 700 rokmi. Vtedy to všetci oslavovali a hovorili aky bude výnimočný. A aj bol, ale inak ako si predstavovali." Na chvíľu sa odmlčal. Začala som rozmýšľať, či ešte prehovorí. Ale kedže je to Julian, pokračoval.
,,Najskôr si nikto nič divné nevšimol. Ale neskôr sa u neho začala prejavovať krutosť, zlo a tiež šialenstvo. Chcel zmeniť svet. Cely svet, nie len Spem. Túžil po svete plnom prázdnoty a zúfalstva. Ale to mu magici nemohli dovoliť a tak sa proti nemu postavili, na čele s Aaronom." Kto bol Aaron som veľmi dobre vedela. Bol to hrdina asi každého dieťaťa. Kolujú o ňom legendy, aký bol odvážny a ako sa postavil Nixonovi. A ako ho Nixon zabil.
,,Vedel, že by proti ním nevyhral," pokračoval Julian ,,a tak sa stiahol. Magici si mysleli, že vyhrali. Ale potom sa začalo stavať to, že deti, ktoré dostali ako dar Prázdnotu, sa pridávali na Nixonovu stranu. Všetky boli rovnaké ako on- zlé a kruté. Začali sa opatrenia. Deti s darom Prázdnoty zabíjali, aby Nixon nemal koho verbovať do svojej armády. Ale to im nepomohlo. Nixon mal už dostatočnú armádu a k tomu, sa stal nesmrteľným. Nikto nevedel ako, ale stále keď ho niekto prepichol alebo mu rozbil lebku, znova sa uzdravil a to behom pár sekúnd. Magici boli zúfalí. Aaron sa na to nemohol pozerať, ako magici trpia, a tak sa vydal za Vešticami. Ony mu darovali tri predmety: Zrkadlo Neskutočnosti, Náhrdelník Sily a Meč Smrti. Nazvali ich Elementy Smrti. Vraj vďaka ním sa im podarí Nixona poraziť. Ale nikto nevedel, ako tie veci použiť. Keď sa Nixon dozvedel, že jeho život je ohrozený, pokúsil sa ich získať. Aaron a Surgesi chránili Elementy vlastným telom. Veľa z nich zomrelo, vrátane Aarona. Nixon sa našťastie zmocnil iba Nahrdelníka, Zrkadlo zostalo nám a Meč sa počas vojny stratil. Potom sa Nixon stiahol a nikto ho už nevidel. Vravievalo sa, že zomrel ale nikto tomu skutočne neveril," dokončil Julian a ja som sa zhlboka nadýchla. Musela som to všetko spracovať.
,,A ako vyzeral Nixon?" opýtala som sa.
,,Myslíš tým, ako všeobecne vyzerajú magici, ktorý ovládajú Prázdnotu, však?" Prikývla som.
,,To je ten problém. Vyzerajú úplne ako my. Môžu vyzerať, ako predurčený k daru Vody ale ako dar dostane Prázdnotu. To je riziko Obradu. Keď v sebe prebudíš Prázdnotu, už ju nezaženieš späť. Ovládne ťa," dopovedal potichu a prižmuril oči.
,,Ako to, že o tom toľko vieš?" spýtala som sa podozrievavo. Zasmial sa.
,,Nevlastná mama mi o tom rozprávala," priznal nakoniec.
,,Aha."

Prudko som sa posadila a zhlboka dýchala. Neznášala som sny z minulosti. Pozrela som na hodinky. 5:38 ráno. Spala som asi šesť hodiny. Prezrela som si oči a definitívne sa rozhodla. Odchádzam. Nájsť Zrkadlo a priniesť ho sem, ako hrdina, ktorým som vždy chcela byť. Potichu som vyšla z postele a prešla k Livinej.
,,Liv?"
,,Ha?" zamumlala.
,,Ja to urobím. Odchádzam," povedala som. Už som jej o tom, čo sa chystám urobiť, porozprávala keď ma tesne po tom, ako som zaspala, zobudila. Povedala, nech si to ešte premyslím, ale nech sa rozhodnem ako chcem, mám jej dať vedieť. Okamžite sa prebrala.
,,Si si istá?" Rozhodne som prikívla. Pokrčila nosom, čo u nej znamenalo, že premýšľa. Nakoniec sa rozhodla.
,,Tak idem aj ja." Prikývla som a pristihla sa, že sa vo mne niečo uvoľnilo. Bola som rada, že ide so mnou. Pribehla som k svojej truhle s oblečením. Vybrala som si obyčajné džínsy, kaki tričko, čiernu mikinu a k tomu pevné čižmy. Rýchlo som sa prezliekla v kúpeľni. Keď som sa vrátila, Liv už bola oblečená. Zobrala som ruksak a začala si baliť tie najdôležitejšie veci. Baterku, náhradné oblečenie, hygienické potreby, lano a nôž. Rýchlo som si ešte zopla dlhé vlasy do pevného vrkoča. A teraz sa iba dostať k Bránam.
,,Môžeme?" opýtala som sa potichu, aby som nikoho nezobudila.
,,Áno," potvrdila.
,,Čo to vy dve robíte?" opýtal sa niekto. Vyskočila som a skoro vykríkla. Obzrela som sa po miestnosti a všimla som si Masona, ako sedí na posteli a ospalo na nás pozerá.
,,Mason!" zasyčala som.
,,Čo nás strašíš?" opýtala sa ho Liv vyčítavým tónom. Ukrivdene sa na ňu pozrel.
,,Ja? Kto tu v noci chodí po celej izbe? Najskôr som si myslel, že ste zlodeji a chcel som vás zlikvidovať," povedal so založenými rukami. Zdvihla som ruky, na znak toho, že sa vzdávam.
,,Prepáč. Nič sa nedeje, pokojne spi," upokojovala som ho ako malé dieťa. Zasmial sa.
,,Nie som hlúpy. Čo sa deje?" Pozreli sme sa s Liv na seba. Prikývla som. Potichu sme mu vyrozprávali, čo sa chytáme urobiť. Keď sme skončili, chvíľu bol ticho. Pretrel si oči, ako keby čakal, že sa zobudí s nejakého divného sna. Potom rozhodne pokýval hlavou.
,,Vám rozhodne preskočilo. Áno, šibe vám," skonštatoval vážne. Začal som si hrýzť peru, čo robím vždy keď premýšľam alebo som nervózna. Hodilo by sa nám, keby s nami išiel Mason. Traja členovia výpravy by bolo akurát...
,,Mysli si, čo chceš," povedala som mu rozhodne, ,,ale my ideme. Ty máš teraz tri možnosti: pôjdeš spať a budes sa robiť, že si nič nevidel ani nepočul. Alebo môžeš ísť s nami. A keď si hlúpy, čo podľa mňa rozhodne nie si, pôjdeš to na nás povedať." Chvíľu bol ticho a nakoniec si vzdychol.
,,Svätý Spem, to bude asi ta najvačšia blbosť akú som kedy povedal. Idem s vami ale to iba preto, lebo niekto na vás musí dávať pozor." Vydýchla som si.
,,Fajn, rýchlo sa obleč a..."
,,...choď po Juliana, aby mohol ísť s nami. To si chcela povedať však?" Pomaly som sa otočila. Stal tam a škeril sa. Založila som si ruky v bok.
,,Nikdy si nepočul, že odpočúvať sa nemá?" opýtala som sa ho.
,,Jasné, že počul. Ale to neznamená, že to budem dodržiavať." Chvíľu bol ticho a potom vyhlásil: ,,Idem sa nachystať."
,,Nie!" skríkla som.
,,Pssst!" zasyčali Mason a Liv naraz. Rýchlo som stíchla. Nieže by som nechcela, aby s nami Julian išiel, ale nepáčilo sa mi, že sa ani neopýtal či môže ísť. Je to moja výprava, pomyslela som si. Ale on je tvoj líder a tiež ti vnukol tento nápad na výpravu, povedal druhý, dotieravý hlas v mojej hlave. Asi som sa tvárila divne, lebo Julian spýtalo nadvihol jedno obočie.
,,Dobre, môžeš ísť," zašepkala som a presviedčala samu seba, že je to dobry nápad.
,,Išiel by som, aj keby si mi to zakázala," povedal potichu a zamieril do kúpeľne. Zaškripala som zubami a prehltla štipľavé slovo, ktoré som mala na jazyku. Mam ho rada ale no tak!
,,Fajn, a teraz rýchlo preč, kým sa vráti." Obrátila som sa k dverám ale Liv s Masonom ma zachytili.
,,Nemôžeme ho tu nechať. Vie priveľa, povie im, že ideme hľadať Zrkadlo," upozornila ma Liv a ja som zastonala. Mala pravdu.
,,Nie, nepovie. Pretože ho predbehnem," ozval sa nejaký hlas a už som iba videla ako sa otvorili dvere a vybehla z nich nejaká silueta.
,,Nie!" skrikla som tlmene, ale Mason bol rýchlejší a už šprintoval. Vbehla som do obývačke a našla Masona, ako leží na Malcolmovi. Zohla som sa, aby som mala tvár v Malcolmovej úrovni.
,,No, neviem. Asi to Julian predsa len stihne skôr ako ty," povedala som s úsmevom. Malcolm sa iba uškrnul.
,,A čo so mnou urobíte? Zamknete do kúpeľne? Do šatníka? Alebo ma zabijete?"
,,Podľa mňa by stačilo zmraziť ťa a zamknúť do šatníka v kúpeľni," odpovedala som mu. Pozrela som na Masona.
,,Teraz vážne, čo s ním?" opýtal sa Mason a ja som iba pokrčila plecami. Nič vhodne ma nenapadlo. Zavrieť ho do skrine by bola teda poriadna hlúposť. Ani zamknúť ho na balkón by nebolo najmúdrejšie... Zrazu sa rozozvučali sirény a ja som si inštinktívne zakryla uši.
,,Ah nie! Možno som to predsa len stihol skôr ako..." Nestihol Malcolm dopovedať, lebo som ho omračila. Liv a Mason na mňa zaskočene pozerali. Úprimne, aj mňa to trochu zaskočilo.
,,Čo? Chceli ste si udrieť prví?" opýtala som sa podráždene ale začínali ma hrýzť výčitky svädomia. Zo spálni vybehol Julian.
,,Rýchlo, poďte! Každú chvíľu môžu zatvoriť Brány!" poháňal nás Julian. Brány sú niečo ako portáli. Na Speme ich je veľa a každá ťa prenesie niekde inde, do iného mesta vo svete ľudí. Je to jediný východ zo Spemu.
,,Ale čo s ním?" Ukázala som na Malcolma a do hlasu sa mi začala vkradať panika. Nemali sme čas na premýšľanie a tak sme urobili jediné, čo sa dalo. Všetci štyria sme naraz prikývli a Mason s Julianom zdvihli Malcolma.
,,A kde sú vlastne tie Brány?" opýtala som sa. Liv s Masonom iba pokrčila plecami.
,,Ja viem," odpovedal Julian a odhrnul si vlasy z čela.
,,Tak choďte s Masonom prví!" prikázala som.
,,Okej." Bežali sme chodbami, prechádzali cez rôzne izby a dvere. Čudovala som sa, prečo za nami ešte neposlali vojakov. Ale hneď po tom som začala nejaký krik a dupot čižiem. Pekne si to zakríkla, pochválila som sa. Potom mi došlo, prečo tak meškali. Skoro všetci boli na porade kôli Zrkadlu. Vbehli sme do nejakej izby a Julian za nami zabuchol dvere. Vyzerala ako nejaká pracovňa. Bola tma, takže som poriadne nevidela ale bolo mi jasné, že v izbe je jedno okno, stôl, police a kozub.
,,Čo teraz?" opýtala som sa a snažila sa prekričať sirény. Odkedy sme odišli z izby zdali sa mi hlasnejšie.
,,Podržte Malcolma," zakričal Julian a prešiel ku kozubu. Vyhadzoval z neho drevo a popol. Chvíľu sa v tom prehraboval až sa nakoniec spokojne vystrel.
,,Poďte sem!" prikázal. S Liv sme si vymenili nechápavý pohľad. Došuchtali sme sa k nemu a uvideli dvierka. Julian ich otvoril a v nich sa črtal dlhý rebríka. Zotrela som si z čela kvapky potu.
,,Ako chcete dostať Malcolma dole po rebríku?" opýtala som sa a obzrela sa, či nás už nedobehli ostatní.
,,Nechaj to na mňa," povedala s úsmevom Liv a poháňala ma aby som zišla dole.
,,Pôjdem prvý," prihlásil sa Mason ale takmer som ho nepočula. Keď zliezol dole, trikrát trhol rebríkom, aby som vedela, že možem ísť ja. Nebolo to vysoko, asi päť metrov. Zišla som dole a za mnou prišiel Julian. Potom sme videli ako dole zletela Liv s Malcolmom. Nebola som nadšená tým, že použila dar. Strážnici môžu vycítiť mágiu a tak nás rýchlejšie nájsť. Ale nechala som to tak.
,,Rýchlo, poďte!" poháňal nás Julian. Prechádzali sme ďalšími chodbami, ale tieto boli, na rozdiel od tých horných, z kameňa. Cestu nám osvetľovali fakle, ktoré boli rozmiestnené po stenách. Prišlo mi to ako vecnosť kým sme došli k veľkými, dvojkrídlovým železným dverám so zámkou. Julian do nej rýchlo naťukal nejaké čísla a zámka povolila. Nechápala som, ako vedel, čo tam mal naťukať ale nechala som to tak. Mali sme väčšie problémy.
,,Tlačte!" Všetci sme sa opreli do jedného krídla dverí a tlačili dokým sa neotvorilo aspoň tak aby sme prešli. Rýchlo sme vbehli dnu ale neobťažovali sme sa dvere zavrieť. Stáli sme vo veľkej miestnosti, celej z čierneho mramoru. Bola veľká asi ako futbalové ihrisko. Na stenách viseli Brány, ktoré ste si kľudne mohli pomýliť s obrazmi. Vlastne to vyzeralo ako obraz ale namiesto plátna tam bolo niečo ako voda, ktorá stale menila farbu. Nad každou Bránou bolo napísané, na aké miesto smeruje. Začula som za sebou dupot čižiem.
,,Sú tu! Julian, akú Bránu hľadáme?" kričala som s panikou v hlase a obzerala sa dookola ako blázon.
,,Tretia odtejto!" Schmatla som Masona a Liv za ruky a ťahala ich k Bráne na ktorú ukázal Julian.
,,BRÁNY SA ZATVORIA ZA 5,4..." ozval sa zniekadiaľ žensky hlas počas toho ako sme bežali ku Bráne.
,,V mene prezidentky Daniely, stať!" skríkol niekto za mnou ale to sme už všetci skočili do Brány.