ZRKADLO NESKUTOČNOSTI

5.KAPITOLA

Najskôr som sa vážne cítila ako pod vodou. Všade bola tma, nevedela som dýchať a všade okolo mňa bolo mokro. Zadržiavala som dych a mala som pocit, že sa utopím, keď som sa zrazu ocitla na zemi. Vykašliavala som tú Bránovú vodu a snažila sa nadýchnuť. Počula som, ako sa vedľa mňa dusili aj ostatný. Keď som sa trocha predýchala, odvážila som sa poobzerať po okolí. Pristáli sme na rovnej, trávnatej ploche a so stromami okolo. Boli asi 2 hodiny v noci a v našej blízkosti som videla iba pár ľudí, ktorý si nás vôbec nevšímali. Vtedy som si to uvedomila. Som vo svete ľudí. Musela som sa pousmiať. Dokázali sme to.
,,Ste v poriadku?" opýtala sa Liv. Pomaly som sa postavila a skontrolovala som, či mi nechýbajú žiadne končatiny.
,,Áno, myslím, že áno. Iba som, ja neviem, mokrá?" odpovedala som. Všetci sme boli mokrí. Nie tak, ako keby sme spadli do bazéna ale skôr akoby sme chvíľu stáli vonku počas mrholenia. Malcolm ešte stale ležal na zemi bez pohnutia, ale dýchal.
,,Kde to sme?" opýtala som sa nakoniec.
,,Netuším," povedali všetci traja naraz. Ešte v mojej prvej škole som sa učila ako vyzerá svet ľudí. Je rozdelený na kontinenty, potom tu sú ešte štáty a tak ďalej. Ale nikto ma neučil, ako mám zistiť kde sa nachádzam, keď som tam v živote nebola.
,,Počkajte tu," povedala som a vybrala sa za najbližším človekom. Trocha som znervóznela. S obyčajným človekom som sa ešte nikdy nerozprávala.
,,Prepáčte," zastavila som nejakú pani v šatách ktoré prekryla obrovským kabátom z kožušiny, čo mi prišlo prehnané, kedže bola iba jeseň, ,,mohli by ste mi, prosím povedať, čo je toto za miesto?" Divne sa na mňa pozrela a ja som sa začala cítiť nepríjemne.
,,Griffith Park," odpovedala a ďalej pokračovala v ceste. Vrátila som sa za ostatnými.
,,Vraj sme v nejakom Griffith Parku," oznámila som im a dúfala som, že niekto o tom mieste bude niečo vedieť.
,,O tom som už asi počula," povedala Liv a ja som sa na ňu s nádejou pozrela.
,,Ja som o tom, práveže, nikdy nepočula," priznala som.
,,Ja o tom tiež nič neviem," pridal sa Mason, ktorý ešte sedel na zemi.
,,Je to v Los Angeles," oznámil Julian. Prekvapene som zažmurkala. Od kedy je taký múdry? pomyslela som si.
,,Ako to vieš?" opýtala sa Liv, rovnako prekvapená ako ja. Niežeby bol hlúpy, ale vedieť niečo také...
,,Tu je to napísane." S úškrnom ukázal na nejaký plagátik ktorý držal v ruke. Drgla som do neho lakťom a on sa zaškeril.
,,A ja som si myslel, že si niekde našiel svoj mozog," povedal s úsmevom Mason. Julian na neho zagánil.
,,A taktiež," pokračoval Julian, ,,tá Brána do ktorej sme vošli mala na sebou napísane LOS ANGELES. Takže asi tak." Prekrútila som očami.
,,Vie niekto koľko je hodín?" opýtala sa Liv rýchlo.
,,3:19 ráno," poznamenal Julian. Bez mihnutia oka.
,,Aj to si si prečítal na plagátiku?" opýtala som sa uštipačne a podišla k nemu bližšie.
,,Nie, moja zlatá, na to sú hodinky." Pozrela som na čierne hodinky, ktoré mal na ruke.
,,Samé sa prestavujú, podľa toho, v akom časovom pásme sa nachádzam," vysvetľoval Julian. Iba som pokrčila nosom, a snažila sa nedať najavo, že aj ja byt som chcela mať také hodinky.
,,Kde si našiel ten plagátik?" opýtala som sa ho aby som zmenila tému.
,,Tu na zemi." Zobrala som si ho od neho a čítala všetko, čo na ňom bolo napísane. Nebolo tam toho veľa.
,,Julian? Načo sme mali ísť do Los Angeles?" opýtala sa Liv a začala sa obzerať po okolí.
,,Tu sa nachádzala miestnosť, v ktorej bolo Zrkadlo strážené. Teda, to miesto bolo niekde tu v Los Angeles, myslím, že pod Griffith Observatory. Poďme sa pozrieť najskôr tam," navrhol Julian a už aj začal určovať ktorým smerom by sme mali ísť.
,,Tak fajn, ale čo s ním?" Ukázal Mason na Malcolma. Úplne som na neho zabudla. Otočila som sa a uvidela ho ako pokojne leží. Keď nemal na tvári ten svoj pohŕdavý pohľad bol dosť pekný.
,,Nemôžeme ho tu nechať, musíme ho zobrať zo sebou," vyslovila som nahlas to, čo sme už všetci vedeli. Nikto sa netváril nadšene.
,,Mason, Julian, pridržte ho, aby neušiel. Ja ho zobudím," prikázala Liv a chlapci urobili, čo povedala. Prikrčila sa, aby mala tvár vo výške tej jeho. Chvíľu mu uprene pozerala do oči a potom mu strelila facku až mnou trhol.
,,Au!" zafňukal omámene Malcolm a pomaly otvoril oči. Šokovane som si priložila ruku k lícu, akoby udrela mňa.
,,Je hore," oznámila Liv a strčila si ruky do vreciek svojej bielej mikiny.
,,Čo sa deje?" pýtal sa ďalej Malcolm. Žmurkal ako o život a krútil hlavou, akoby sa ju snažil vyčistiť.
,,Si na, em, takom malom výlete," povedal s úsmevom Mason a ešte pevnejšie ho zovrel.
,,Ale prečo by som išiel na výlet s vami?" opýtal sa nechápavo a postupne sa začínal prebúdzať. Julian si vzdychol.
,,Tri, dva, jedna..."
,,Čo tu robím?! A navyše s vami?!" začal panikáriť Malcolm a obzeral sa okolo seba. Chlapci mali čo robiť aby ho udržali.
,,Ukľudní sa, dobre? Nič sa nedeje," upokojovala som ho a pomaly sa k nemu približovala ako ku divému zvieraťu.
,,Prečo? Prečo ste ma nemohli nechať v izbe číslo 7!" fňukal ďalej a mne to začínalo liezť na nervy. Hoci, nevedela som, čo by som v jeho situácii robila ja. Asi niečo podobné.
,,Pssst! Nekrič, upútaš zbytočne ľudí," dohovárala mu Liv a obzerala sa po okolí.
,,Ja chcem ísť domov! Nechcem byť... Kde to vlastne som?" spýtal sa potichu Juliana.
,,V Záchodove," pošepol mu Julian. Malcolm prikývol a pokračoval: ,,Nechcem byť v tomto Zachodove! Je to tu nanič!" Práve okolo nás išiel nejaký pán a pozrel sa na Malcolma, ako na psychopata. Jemne som si zahryzla do pery a modlila sa, aby nikto nespustil poplach, že po meste sa premáva blázon.
,,Julian!" napomenula ho Liv s prísnym výrazom ale videla som, ako jej myklo kútikom úst. Len pokrčil plecami. Vzdychla som si a rozhodla som sa situáciu vziať do vlastných rúk.
,,Malcolm, mám kompromis. Chceš ísť domov, však? Tak to urobíme takto. Pomôžeš nám nájsť Zrkadlo a mi ťa za odmenu donesieme domov. Čo ty na to?" spýtala som sa s nádejou v hlase. Bol to chabý nápad a dosť nanič ale v tej chvíli mi vôbec nič nenapadlo. Chvíľu bol ticho, a potom sa opýtal: ,,Prečo by som vám mal pomáhať, keď domov sa možem dostať aj sám? Použili ste nelegálne Brány, určite vás budú prenasledovať," poznamenal Malcolm a pokusil sa dať si ruky v bok, čo sa mu nepodarilo, pretože chlapci ho ešte stále držali za ruky.
,,Pretože uzavreli Brány a keď ich niekto uzavrie, nedajú sa otvoriť ešte tri dni po tom," oznámil Julian zachmúrene. Malcolm otvoril naprázdno ústa a potom ich znova zavrel. Vzdychol si.
,,Fajn, pôjdem s vami, ale prísahajte, že dohodu dodržíte," rozkázal Malcolm.
,,Prísahame," povedali sme všetci štyria naraz.
,,A ty prisahaj, že od nás neodídeš, kým  ti nedovolíme," prikázala som mu a namierila som na neho prstom.
,,Prísaham," zamrmlal. Naznačila som chlapcom, aby ho pustili. Zobrala som zo zeme svoj ruksak a poobzerala som sa po okoly, akoby som niečo hľadala.
,,Tak poďme, stratili sme dosť času. Máme tri dni na nájdenie Zrkadla. Čo je dnes za deň?" opýtala som sa.
,,Piatok," ozval sa Malcolm, čo ma celkom prekvapilo.
,,Dobre. Takže, ktorým smerom je Griffith Observatory?" spýtala sa Liv. Všetci sme boli chvíľu ticho. Uvedomila som si, že ešte stale držím ten plagátik na ktorom bola aj mapa parku.
,,Tu," ukázala som na mapku.
,,Ale kde sme my?" opýtala sa Liv a ja som iba pokrčila plecami.
,,Načo sa trápiť s mapkou, keď je to možno rovno hentam?" opýtal sa Julian a ukázal na kopec. Pozrela som sa tam a až vtedy som si všimla ako sa na kopci týči veľká budova. Julian je buď vážne všímavý, alebo my ostatný sme vážne neschopný.
,,Nasledujte ma," povedal panovačne a vybral sa dopredu cez les. Malcolm si zamrmlal niečo vtom zmysle, že ako môže byť niekto taký neskutočne namyslený a vybral sa za ním. Išli sme v tichosti a ja som sa zatiaľ mohla poobzerať. Park bol pekný, všade stromy a tráva. Mesiac bol v splne takže sme dobre videli pod nohy, čo sa dosť hodilo, kedže na zemi bolo neskutočne veľa koreňov. Nepochopila som, prečo sme nemohli ísť po chodníku. Začali sme stúpať do kopca a už to prestavala byť sranda. Nešli sme veľmi dlho a už sme dotrazili k plotu, ktorý ohraničoval budovu.
,,Nie je to vysoko, môžeme to preliezť," poznamenal Mason a pozrel na nás, čakajúc na súhlas.
,,A nestačilo by to jednoducho obísť a prísť ku vchodu?" spýtala som sa, hoci som tu otázku oľutovala ihneď ako som ju vypustila z úst.
,,Myslíš, že teraz, o pól štvrtej ráno, bude otvorená brána pre turistov?" opýtal sa ma Julian so zdvihnutým obočím. Zaganila som na neho a prišla som k plotu. Preliezla som ho rýchlo a bezproblémovo. Až keď sme všetci boli na druhej strane ploty, všimli sme si, že tu nie sú žiadné stráže, ani žiadna ochranka.
,,To je... divné," poznamenal Malcolm a ja som na neho pozrela kútikom oka. Tvár mal vážnu a na tvári mu nesedel ten namyslený pohľad. Všimol si, ako si ho obzeral a nahodil pohľad v zmysle ,,som krásny a viem to". Odvrátila som pohľad.
,,Hej, maš pravdu," prikývla Liv a všetci štyria sme sa vybrali ku vchodu. Mason sa postavil pred dvere, aby nám otvoril, keď vtom sa dvere rozleteli a on odskočil meter dozadu. Stál tam nejaký chlap, po tridsiatke, blond vlasy a fialové oči, v ktorých mal iskričky, akoby si niečo vypil a aj tak smrdel. Usmial sa, ale bol to skôr úsmev blázna. Spoza neho bolo počuť neskutočný hluk.
,,Magici? Štik. To je super. Štik. Poďte ďalej, štik, a cíte sa ako doma. Štik!" povedal posunul sa, aby sme mohli vojsť. Pochybovačne som na ostatných pozrela ale vošla som dnu. Vôbec to tam nevyzeralo ako v nejakom observatóriu. Bolo tam asi 15 chlapov ktorý si tu urobili dosť divnú párty. Po podlahe boli porozhadzované obaly od pizze, plechovky od piva, zvyšky tôrt a ešte veľa dalších veci, ktoré som sa neodvážila identifikovať. Všade boli normálne, reálne dúhy. Tiež tam boli plyšové jednorožce a medvedikovia. Priestor bol tmavý, nemal okna čo bolo divné, lebo zvonku som okna videla. Magia, domyslela som si. Otočila som sa na Štikútka.
,,Tu bolo ukrité Zrkadlo?" opýtala som sa a už mi vôbec neprišlo divne, že Nixonovi vojaci ho skoro ukradli. Odpil si z piva a prikývol.
,,Hej, štik, bolo. Ale potom, štik, ako zmizlo, štik, sme dostali voľno, štik, dokým ho nenájdu, štik. Takže oslavujeme, štik!" vysvetlil a vybral sa kolísavou chôdzov k ostatným chlapom.
,,Pre svätý Spem, čo to malo byť?" čudovala sa Liv a ja som si priložila ukazováky ku spánkom. Musela som sa ukľudniť aby som niekoho nezaškrtila.
,,Rozdelíme sa. Skúste zistiť hocičo o Zrkadle, čo by nám mohlo pomôcť. Stretneme sa o 10 minút," oznámil Julian a všetci sme ho poslúchli. Prišla som k najbližšiemu chlapovi, ktorý mal biele vlasy a také isté oči ako ja. Odkašlala som si.
,,Prepáčte, nevedeli by ste mi odpovedať na jednu otázku?" Pozrel sa na mňa. V očiach sa mu niečo zablísklo, ale zmizlo sa to tak rýchlo ako sa to objavilo. Po krátkom zaváhaní sa zoširoka usmial.
,,Prečo si myslíš, že som prezident?" odpovedal mi na otázku tou najhlúpejšiou otázkou. Len som zaguľala očami a rovno sa ho opýtala.
,,Viete kde zmizlo Zrkadlo?" Odgrgol si a ja som si rukou zapchala nos.
,,Hej asi hej. Tá žena išla na východ," povedal, otočil sa mi chrbtom a ďalej sa bavil s ostatnými. Fajn, skúsme s niekym iným, pomyslela som si. Tak som chodila k rôznym chlapom ale dostala som z nich odpovede typu: ,,Zrkadlo? Hej, videl som ako mu narástli nohy a ušlo. Sľubujem!" alebo, ,,Tu bolo nejaké Zrkadlo? Asi ho ukradla tuto Jackova whisky." Bola som už zúfalá, všade naokolo bol hluk a hudba hrala na plne pecky. Blikalo tu svetlo čo mi ešte prispievalo k totálnemu psychickému zrúteniu.
,,Avery!" zakričal na mňa Mason a ja som sa obzrela s nádejou v očiach.
,,Julian niečo zistil!" pokračoval a rozbehol sa. Následovala som ho a snažila som sa cestou nenaraziť do žiadneho stola ani stoličky. Zastavil, až keď sme boli pri ostatných.
,,Povedz im to!" zvrieskol Julian a strelil facku nejakému chlapovi, ktorého držal pod krkom. Bol to ten istý, ktorého som sa na Zrkadlo pýtala ako prvého.
,,Nič neviem!" odvrkol a už nevyzeral tak opito ako keď som sa s ním rozprávala ja.
,,Ale ja som ťa počul! Počul som ako si klamal tomu druhému chlapovi, že sme určite od Nixona a chceme najsť to Zrkadlo!" kričal na neho a ja som sa ho začala báť. V očiach mu bolo vidieť hnev, obrovský hnev. Nevedomky som o krok odstúpila.
,,Ale však ty..." nestihol ten chlap dopovedať a Julian mu zase strelil. To nebol on, nebol to ten Julian, ktorého som poznala. Pomaly som k nemu podišla.
,,Julian?" zatriasol sa mi hlas. Odkašlala som si, aby som sa trocha upokojila. Prudko ku mne otočil hlavu.
,,Julian, ukľudni sa." Dotkla som sa jeho ramena a on pustil toho chlapa na zem.
,,Naštval ma," povedal ako ospravedlnenie, hoci to veľmi ospravedlňujúco nevyznelo. Z oči mu postupne mizol hnev. Sklonila som sa k tomu chlapovi na zemi. Z úst mu tiekla krv a na líci mal otlačok Julianovej ruky. Pozrel na mňa.
,,Ešte, že si ho zastavila ináč by zo mňa vymlátil dušu." Zachripnuto sa zasmial.
,,Povedzte mi, čo chcem vedieť, ináč vám tu dušu vymlátim ja," varovala som ho a čakala, čo mi povie. Chvíľu bol ticho a potom povedal: ,,Nič neviem." Chytila som ho za golier trička a prirazila k stene. Nie priliž tvrdo, nechcela som mu ublížiť. Druhú ruku som zdvihla do vzduchu, prvý raz za dlhy čas som použila svoj dar. Okolo ruky mi začali poletovať krištáliky ľadu, ako planéty okolo Slnka.
,,Pýtam sa vás ešte raz. Kde je Zrkadlo?" povedala som úplne pokojne čo ho ešte viac vystrašilo. Premeral si ma a potom priznal: ,,Dobre. Neviem kde je Zrkadlo... Ale možem vám pomôct!" povedal rýchlo keď uvidel, ako som sa zatvárila.
,,Ako?" opýtala som sa ticho a nepodarilo sa mi skryť nádej v hlase.
,,Pred asi dvoma dňami tu bol taký divný chlap, Damarcus. Dosť o tom Zrkadle vedel, vraj tu bol niekedy strážca. On by vám mohol pomôct," dopovedal a prižmuril oči, akoby čakal, že ho udriem.
,,A kde ho nájdeme?" spýtala som sa ho a o trochu viac som ho pritlačila k stene.
,,V San Francisku, teda, tam vtedy smeroval," odpovedal neisto.
,,Dúfam, že mi hovoríte pravdu," zašepkala som a pustila ho na zem. Otočila som sa k ostatným.
,,Najbližší cieľ, San Francisko."