ZRKADLO NESKUTOČNOSTI

7.KAPITOLA

,,Mohli by ste nás odviesť na letisko, prosím?" opýtala som sa vodiča taxíka.
,,Keď mi máte čím zaplatiť, nemám problém," oznámil veselo. Bol to celkom sympaticky chlap. Hoci vyzeral trocha, no... Mohol mať cez 40, bol zavalitej postavi, plešatý a potetovaný. Ale jeho zelené oči šťastne svietili a mal milý usmev. Všade kde sa dalo, mal nalepené fotky svojej ženy a detí. Teda, domyslela som si, že je to jeho žena a deti. Sadla som si dopredu, kedže som vyhrala kameň, papier, nožnice a ostatný sa museli napchať dozadu. Chvíľu sme išli v tichosti, až som sa rozhodla prehovoriť.
,,To je vaša rodina?" ukázala som na fotku. Bola na nej žena štíhlej postavi, s blond vlasmi a veľkými modrými očami. Vyzerala vážne sympaticky. Stala vedľa taxikára ktorý držal na rukách dve deti, dvojičky. Boli to chlapci s tmavohnedými vlasmi a svetlomodrými očami. Mohli mať tak šesť rokov. Usmial sa.
,,Áno. To je moja žena Maria. Je úžasná! Vynikajúco varí, pečie a tie rozprávky ktoré chlapcom vymýšľa! A potom tu sú Jim a Jem, moji anjelikovia. Áno, väčšinu času sú dobručkí, ale niekedy začnú trocha neposlúchať. Ale tak či tak sú na zjedenie." Tiež som sa usmiala.
,,To teda sú."
,,Však? Majú iba 6 rokov, ale sú vážne múdry. A keby si ich počula spievať..." rozprával mi, ako spievali na vianočnom večierku v škôlke, aký sú nápomocný, ako zbožňujú čokoládu... Páčilo sa mi, ako rozpráva o svojej rodine. Vedela som, že ten muž bol ochotný pre svoju rodinu urobiť hocičo. Netušila som, kedy presne som sa začala usmievat, ale úsmev mi vydržal celu cestu na letisko. Keď sme vystúpili, podala som mu peniaze a poďakovala som sa.
,,Nemáte zač! Bolo mi potešenie vás viesť. Keby boli všetci ľudia ako vy. A mimochodom, volám sa Bob." Podal mi ruku. Aj ja som mu ju podala.
,,Avery."
,,Vieš čo? Keď budeš niečo potrebovať, len zavolaj," povedal a podal mi vyzitku.
,,Ďakujem," povedala som.
,,Poď už ty citlivka! On už ženu má, nepočula si?" ozval sa Julian. Prekrútila som očami a vybrala sa za nimi. Vošli sme do budovy. Bola to obrovská plechová miestnosť s veľkými oknami. Nachádzalo sa tu dokopy 8 pultov, za ktorými sedeli zamestnaci. Boli tu aj plastové, modré stoličky na čakanie. Celkovo tu nebolo veľmi veľa ľudí, ale rozhodne nie málo.
,,Aký máme čas?" opýtala som sa.
,,5:56," odpovedal Julian. Prikívla som a chcela som ísť kúpiť letenky.
,,Ja pôjdem." Zastavil ma Julian, zobral mi peniaze a odišiel. Posadali sme si na stoličky. Bola som poriadne unavená, smädná, hladná a špinavá. Vlastne, som na tom celkovo bola dosť biedne a ostatný tak isto. Čakali sme asi päť minút kým sa Julian vrátil. Rozdal nám letenky. Neviem, ako sa mu podarilo vybaviť nám letenky bez pásov, dokladov a vzhľadom na to, že sme všetci teenageri a cestujem bez dospelého. Neriešila som to.
,,Letenky boli trocha drahšie kvôli tomu, že sme ich kupovali v deň odletu ale každý máme iba malú batožinu, takže za to sme platili menej," oznámil nám. Pozrela som sa na letenku. Odlet: 7:15. Unavene som si pošúchala oči a potlačila som zívnutie.
,,Čo teraz?" spýtala sa Liv.
,,Musime prejsť cez detektor kovou," oznámil nám, ,,ale taký menší problém je, že do lietadla nemôžeme brať ostré predmety." Vyvalila som na neho oči.
,,Ale ja mám zo sebou nôž," povedala som zhrozene a zovrela som svoj ruksak v náruči.
,,Aj ja," pridali sa Liv s Masonom a Malcolm zamrmlal niečo v zmysle, že on nemal také šťastie s balením svojich vecí.
,,No, tak v tom prípade sa môžete so svojimi nožmi rozlúčiť," povedal Julian a vybral sa k nejakým dveram. Samé sa nám otvorili. Táto miestnosť sa dosť podobala tej predtým, až na to, že v tejto boli namiesto pultov detektory kovu. Postavili sme sa do jednej z rád a čakali, kým sa dostaneme k detektoru. Bola som nervózna a nevedela som ako mam tu nervozitu zmierniť. Len dýchaj. Bála som sa, že mi nedovolia nastúpiť do lietadla, lebo si budú myslieť, že som chcela niekoho zavraždiť. Hrýzla som si pery až som pocítila slanú krv. Nakoniec sme sa dočkali. Zložila som si ruksak a medailónik. Prešla som cez niečo, čo vyzeralo ako veľká kovová brána. Zapípalo to na zeleno, takže som prešla bez problémov. Postavila som sa bokom pozrela sa na ostatných. Všetci sme prešli bez problémov, okrem Juliana. Ta takzvaná kovová brána mu zapípala na červeno. Podišiel k nemu nejaký chlap a prešiel po nǒm niečim čo vyzeralo ako kovový valček. Otočila som sa a zbadala svoj ruksak. Práve prechádzal cez röntgen. Čakala som, ako sa ten muž zdvihne a opýta sa ma, prečo mám zo sebou nôž. Možno ma dokonca ani nepustí do lietadla. Ale nič sa nestalo. Muž si naďalej sedel pred obrazovkou a pil kávu. Pohla som sa dopredu, pripla si medailónik a zobrala si ruksak. Ešte raz som na neho pozrela. Pohľad mi opätoval, usmial sa a žmurklol na mňa. To ma zaskočilo. On vie o tom noži, pomyslela som si zmätene, tak prečo mi ho nevzal? Neviem ako dlho som tam len tak stala a premýšľala, lebo nakoniec ku mne prišla Liv a povedala, že chlapci išli niečo kúpiť na jedenie.
,,Julian povedal, že sa nám zvyšili peniaze," vysvetlila. Neprotestovala som, a môj žalúdok tiež nie. Všetky miestnosti na letisku vyzerali rovnako. Ale na rozdiel od ostatných, tu bol aj bufet a pri ňom päť bufetových stolov so stoličkami. Pri jednom zo stolov sedeli ostatný. Sadla som si medzi Masona a Malcolma, bolo to najbližšie. Na tanieri som mala nejaký sendvič, z ktorého ihneď zmizla polovica.
,,Niekto tu je hladný." Smial sa zo mňa Julian. Ja som sa na neho iba uškrnula. Mason predo mňa položil fľašu s vodou, za čo si odo mňa vyslúžil vďačný pohľad. Napila som sa, dojedla a konečne sa cítila dobre. Chvíľu sme len ticho sedeli a ja som mala čas rozmýšľať. Ešte stale máme dva dni na nájdenie Zrkadla. To nie je až taký problém. Len dúfam, že Nixon sa k Zrkadlu nedostane skôr lebo to by bol väčší problém. Vzdychla som si.
,,Koľko máme času?" ozvala sa Liv pričom si prezerala letenku.
,,Už je pol šiestej. Keď chcete, môžeme už ísť, aby sme mali tie všetky kontroli za sebou," povedal Julian nezaujato. Postavila som sa.
,,Tak poďme," povedala som a všetci piati sme sa pobrali smerom na pásovú kontrolu.