ZRKADLO NESKUTOČNOSTI

3.KAPITOLA

V živote som nebola na poriadnej oslave. Áno, účastnila som sa na narodeninových oslavách a tak. Ale toto... Bolo to úžasne. Nachádzala som sa v nejakej veľkej, tmavej miestnosti. Bolo v nej pódium, stoly s občerstvením a tanečný parket, na ktorom tancovali ľudia od 17 do 40 rokov. Strop bol sklenení čo miestnosti iba dopomohlo k úplnej dokonalosti.
,,Svätý Spem," vydýchla som, ,,to je krása."
Obzrela som sa a všetci z mojej Jednotky už tancovali tak som sa na parket vybrala aj ja. Bola to neskutočná zábava. Tancovala som asi s každým chlapcom, dokonca aj s Malcolmom. Liv išla tancovať aj na pódium a všetci sme ju povzbudzovali. Keď som už vážne nevládala, rozhodla som sa, že sa pôjdem najesť. Boli tam asi všetky druhy chlebíčkov, zákuskov, šalátov a pitia. Zo začiatku som jedla pomaly, ale nakoniec som sa na to vykašľala a napchavala sa ako keby som týždeň nejedla. Hoci v skutočnosti som nejedla asi hodinu. Pozorovala som Surgesov okolo seba, keď vtom som sa skoro zadusila jedným zo zákuskov. Na okraji tanečného parktu stal Rent. Rent bol jeden s najlepších Surgesov, aký kedy kráčal po Speme. Bol silný, múdry, odvážny... Mal všetko, čo dobrý Surges potreboval. Taktiež sa stal najmladším Surgesom, ktorý sa dostal do prvej jednotky. Mal iba tridsaťdva rokov. Všimla som si, ako sa mu niečo zablislo pri boku. Vedela som, čo to je ešte pred tým, ako som si to stihla poriadne prejsť. Jeho slávny meč, Rubilax. Zhotovil si ho sám, ako dvanásťročný. Zazrela som Masona, ako ku mne kráča, a tak som svoju pozornosť presunula na neho.
,,Už si ochutnala zo všetkého?" opýtal sa pobavene a ja som sa trocha začervenala.
,,Myslím, že hej," odpovedala som mu ešte s plnými ústami, ,,hoci tamten zákusok asi ešte nie. Podal by si mi ho, prosím?" Usmial sa a podal mi ho. Poobzerala som sa dookola a uvidela Liv ako tancuje s Malcolmom, Shelby ako tancuje s niekym koho meno nepoznám, a Juliana ako tancuje s Ally. Ihneď som spozornela a bodla ma žiarlivosť. Tancovala som asi s každým, len s ním nie. Našpulila som pery a predstavovala si, ako ich nejaká neviditeľná sila od seba odtrhne.
,,Avery?"
,,He?" Otočila som sa na Masona. Zahľadel sa mi do mojich modrých očí a opýtal sa: ,,Chutnala si aj tento chlebíček?" Usmiala som sa a prikývla. Pokrčil plecami a zahryzol sa do neho. Pozrela som sa zase na parket, ale Ally už tancovala s niekym iným a Juliana som nikde nevidela. Kam zmizol? Potom som si všimla, ako odchádza z miestnosti.
,,Hej, Mason. Ospravedlníš ma, prosím? Musím si, hm, odskočiť." Nepočula som čo odpovedal lebo už som vyštartovala cez parket. Vôbec som netušila, prečo som išla za ním. Keď som bola skoro pri dverách do cesty mi skočil Malcolm.
,,Amber, kam sa tak ponáhľaš? Noc je ešte mladá, nechceš si zatancovať?" Zamračila som sa na neho. Alkohol som tu nikde nevidela ale on ako opitý teda vyzeral. Pohľad mal rozostrený a nohy sa mu podlamovali. O krok som ustúpila.
,,Volám sa Avery. A už sme spolu tancovali, nepamätáš? No a teraz, ma prosím, ospravedlň. Musím si odskočiť." Obehla som ho vyšla z miestnosti. Začala som uvažovať, či ten Malcolm nie je náhodou sklerotik. Na chvíľu som zastala a započúvalo sa, aby som určila ktorým smerom mohol Julian ísť. Nakoniec som započula hlasy.
,,Julian!" zakričala som a rozbehla sa chodbou, s ktorej sa mi zdalo, že hlasy vychádzajú.
,,Avery?" ozval sa Julianov hlas a ja som sa za ním rozbehla. Keď som ho uvidela, spomalila som.
,,S kým si sa tu rozprával? A prečo si odišiel?" opýtala som sa ho, a až vtedy mi došla aká blbosť bola, chodiť tu za ním. Teraz si o mne bude myslieť, že som ho celý večer pozorovala, čo nebola tak celkom pravda. Všimla som si ho až keď tancoval s Ally. A aj keby som ho náhodou videla odchádzať, tak čo ma do toho? Každý môže odísť kedy sa mu zachce. On sa na šťastie iba usmial.
,,Dúfal som, že prídeš za mnou," odpovedal a podal mi ruku. Ani som neváhala a priala ju. Keď sme boli malý, bola pre mňa samozrejmosť, chytiť ho za ruku. No teraz mi to prišlo akési iné. Pokrútila som hlavou so snahou vyčistiť ju. Potiahol ma za ňu a viedol ma chodbami, izbami, až kým sme nedošli k veľkým, dreveným dverám. Vždy som vedela, že pevnosť Surgesov je veľká, ale z vnútra mi prišla nekonečná.
,,Zavri oči," rozkázal mi Julian a mnou šklblo. Prižmúria som oči a zahľadela sa mu do tváre. Oči mal tmavšie ako si pamätám a jeho črty boli ostrejšie. Vlasy mal ešte strapatejšie ako keď sme boli mali a mal ich trocha dlhšie. Prekrížila som si ruky cez prsia, akoby som sa tak mohla ochrániť. Predo mnou stál človek, ktorého som poznala rovnako dobre ako seba samu, a zároveň mi bol úplne cudzí. Vzdychla som.
,,Prečo by som mala? Čo keď je za tými dverami nádrž plna žralokov a ty ma nimi chceš nakŕmiť?" opýtala som sa vážne hoci v skutočnosti som tomu ani sama neverila.
,,Avery, ty dobre vieš, že mi môžeš veriť," povedal pokojne a ja som predsierala, že nad tým uvažujem. Hoci, pristihla som sa, že o tom premýšľam naozaj. Keď sme boli malý, nikdy mi neublížil a ani sa o to nepokúsil. Práve naopak, vždy ma chránil. Ležne to bolo pred siedmimi rokmi. Pokročila som nosom. Zvedavosť zvíťazila nad opatrnosťou.
,,Fajn, ale keď tam bude čo i len jeden žralok, si mŕtvy Julian, je ti to jasné?" Usmial sa, ale neviem či kôli absurdnosti mojich slov, alebo kôli predstave ako sa ho pokúšam zabiť. Zavrela som oči a Julian ma znovu chytil za ruku. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Počula som ako zavŕzgali dvere a potom ma Julian potiahol do vnútra. Chvíľu som kráčala rovno až kým ma Julian nezastavil.
,,Tu stoj. Môžeš otvoriť oči," povedal a cítila som, že sa usmieva. Zaguľala by som očami, ale očividene by to nevidel. Otvorila som ich a zabudla, ako sa dýcha. Stála som v obrovskej knižnici. Ťahala sa do výšky asi 10 metrov a všade na stenách boli knihy. Kopec kníh.
,,Svätý Spem," povedala som potichu. Ale nie dosť ticho, lebo Julian sa zasmial.
,,Páči?" spýtal sa. Nechápavo som na neho pozrela. Všetko beriem späť. Ten chalan sa vôbec nezmenil. Presne vie ako mi urobiť radosť.
,,Jasné, že áno. Je to úžasné!" Podišla som k jedenej stene a prezerala som si knihy, ktoré stali na políčkach. Vedľa mňa stal rebrík ale vyzeral dosť nestabilne. Chodila som dookola a všetko som obdivovala. Obzrela som sa na Juliana a uvidela som ako sa na mne zabáva.
,,Keby si sa videla, aj ty by si sa smiala. Chodíš tu s otvorenými ústami ako kapor," smial sa mi. Iba som mu vyplazila jazyk a pokračovala v prehliadke. Nevedela som koľko času som tam strávila. Chodila som okolo políc a pozerala na chrbty kníh, a keď ma nejaká zaujala vytiahla som ju a prezrala si ju. Vždy keď som mala pocit, že sa na mňa Julian nepozerá, rýchlo som si pričuchla ku knihe. Ich vôňa ma vždy omámila. Knihy som vždy milovala, dokázali ma vytrhnúť z reality. Vďaka ním som verila tomu, že každý môže byť výnimoční. Vďaka nim som verila, že sa mi splní môj najtajnejší sen. Rodičia ma v čítaní odjakživa podporovali. Niekedy počas zimi, sme sa všetci piati schulili na gauč, ktorý stal pri krbe, a spoločne sme si čítali rozprávky. Boli to tie chvíle, ktoré by som nevymenila za nič na svete. Z myšlienok ma vytrhlo Julianové zakašľanie: ,,Avery, mali by sme už ísť."
,,Len sa nezblázni," povedala som a s nevôľou odložila knihu, do ktorú som si práve prezerala. Sľúbila som si, že sa tu ešte vrátim. Julian mi ponúkol rameno a ja som ho priala hoci som sa cítila dosť smiešne.
,,Lady," povedal a žiarivo sa usmial.
,,Sir," napodobnila som ho a spoločne sme kráčali späť na oslavu.