Old enemy

1|Percy

S Annabeth sme sa už mesiac nevideli a neskutočne mi chýba. Bola škola, záverečné písomky a nikto nemal čas. A keďže je školský rok, už dlho sme neboli v tábore a tam ani neviem, ako sa majú ostatný. Už mi všetci taktiež veľmi chýbajú...

Ale späť k Annabeth! Dnes mám o jednu hodinu menej ako ona a preto som sa rozhodol, že ju pôjdem vyzdvihnúť zo školy. Práve vychádzam zo školy, keď sa zrazu rozprší. Hmm pekne. Nie že by mi to nejak vadilo, ale teraz sa nemôžem ani usušiť. Teda vlastne, prečo nie? Lebo na ďalšìch pár rokov bolo oblúd dosť! Už ma ani neprekvapí, že hlas v mojej hlave, ktorý ma poučuje znie ako Annabeth.

Zastanem pred jej školou práve načas. Zazvoní. Všetci vybehnú von a ja sa zmätene obzerám, hľadajúc moju chytrolínku. Na kraji tej nekonečnej tlupy detí zbadám tak známe blonďavé vlasy. Rýchlo sa vyberiem za ich majiteľkou, ale stihnem spraviť len pár krokov, kým nezostanem zarazene stáť. Niečo nie je v poriadku.

Na tvári má zaschnuté slzy a ďalšie jej stekajú po lícach. Snaží sa čo najrýchlejšie predrať cez dav, akoby ju niekto prenasledoval. A v tom zbadám jej prenasledovateľku. Až príliš známe ryšavé vlasy, ktoré má len jedna osoba. Dobehne Annabeth, strhne ju za plece a otočí ju k sebe.

,,Nechaj ma na pokoji Bobofitová," zavrčí Annabeth, no v jej hlase cítim štipku strachu. To sa jej ani trochu nepodobá. Pribehnú k nej aj jej kamarátky a obkľúčia ju. ,,A čo ak nie Chaseová? Zbiješ ma?"vysmieva sa jej. ,,Choď do pekla Nancy," Annabeth sa už trasie hlas. Fľochne po nej pohladom a strelí jej facku. Keď jej z oka vytečie slza strčí ju mláky.

Tak ale teraz prekročila všetky medze! Nikto nebude ubližovať mojej Annabeth. Rýchlo sa k nim ženiem a zlosť zo mňa priam srší. Keby som bol Diov syn, z očí by mi šľahali blesky. Ale som Poseidónov a reaguje na mňa voda. Rozprší sa ešte viac.

Prepchám sa medzi dve a vôjdem do stredu. ,,Vypadni Nancy a nechaj ju na pokoji," z môjho hlasu priam cítiť hnev. Ona na mňa len neveriacky pozerá a vyvaľuje oči. ,,P-pe-percy Ja-jackson?" kokce, nespúšťajúc zo mňa oči. No možno som sa trochu zmenil od našeho posledného stretnutia. ,,Áno Percy Jackson," odvrknem stále ju prepaľujúc pohľadom.

,,P-prečo obraňuješ tú šprtku?" vykokce zo seba nakoniec. ,,Tá šprtka je moja priateľka a ty ju necháš na pokoji," poviem sebavedomo. Rýchlo sa spamätá a posmešne sa na mňa pozrie. ,,A čo mi spravíš?" Touto otázkou ma vyprovokovala a ak by ďalej pokračovala prestal by som sa ovládať. Ďalej sa na mňa posmešne pozerala, no niečo si neuvedomila. Ja už nie som ten malý bezmocný chlapček. Nie.

Moje reflexi boli rýchle a tak sa už za pár sekúnd váľala so svojimi spoločníčkami na zemi v blate. Pozrel som sa na Annabeth, ktorá na mňa prekvapene pozerala. Milo som sa na ňu usmial a podal jej ruku. Vďačne sa na mňa pozrela a ruku prijala. Objal som ju okolo pliec a spolu vykročili preč. Triasla sa a tak som si ju pritiahol ešte bližsie.

,,Ďakujem chaluhový mozoček," zašepkala trasľavo. ,,To je v poriadku chytrolínka, si v poriadku?" spýtal som sa starostlivo. Slabo prikývla a usmiala sa.

,,Prečo si mi to nepovedala?" vyslovil som nahlas otázku, ktorá ma tlačila na jazyku. Preglgla a previnilo prehovorila. ,,Ja som ti nechcela robiť starosti, keď ty si bol taký šťastný,že je už všetko za nami a-" vravela so slzami na krajíčku. Prerušil som ju bozkom. Vložil som doňho všetko, lásku, vďaku, pochopenie. Bozk mi opätovala rovnako.

,,Už to nikdy nerob Annabeth. Vždy mi všetko povedz," povedal som a vtiahol som ju do objatia, s úmyslom ju nikdy nepustiť. ,,Ja, dobre. Navyše som ani nevedela, že ju poznáš," vravela s čelom opretým o moje. Rozprávala plynule, akoby sa nič nestalo.

Jemne som jej prešiel po červenom líci. ,,Ja tú hlupaňu pošlem do Tartaru!" nazlostene som vykríkol. ,,Kľud ty môj hrdina," povedala a pritúlila sa ku mne. ,,Tak poď. Zoberiem ťa k nám aby si mi tu ešte neprechladla," zasmial som sa a s Annabeth pri sebe som vykročil až k nášmu domu.

,,Som doma mami a prinesol som Annabeth!" zakričal som, keď sme vošli dnu. Neprišla mi žiadna odpoveď a tak som usúdil, že nikto nie je doma. Prišli sme do mojej izby a zvalili sme sa na posteľ. ,,Vieš, rozmýšľala som a tak mi napadlo, že by sme cez prázdniny mohli ísť znova do tábora," povedala zamyslene.

,,To sa mi páči. Som zvedavý ako sa majú ostatný," povedal som s úsmevom. ,,Dobre. Zajtra končí školský rok, čiže večer by sme mohli vyraziť. Čo ty na to?" spýtala sa ma, ale na odpoveď nemusela dlho čakať. Okamžite som prikývol.

Čaute ľudia! Som tu s novým príbehom a bola by som rada, ak by ste mi povedali svoj názor. :)