Ella

1. Nová farba

Stojím pred zrkadlom vo svojej podkrovnej izbe a doťahujem si čiernu linku pod okom. Keď sa odzrazu v zrkadle za mnou objaví duch v bielej plachte.

„Fakt vtipné a detinské," poznamenám ironicky. Môj osemnásťročný nevlastný brat je fakt na hlavu, asi to zdedil po otcovi, ktorý vraj trpel rozdvojenou osobnosťou, ale počas úteku zo psychiatrickej kliniky sa mu nejako podarilo napichnúť na ostnatý plot. 

„Čo si taká napaprčená, Sestrička," zaškeril sa a rozstrapatil mi moje dlhé čerstvo vyžehlené a prefarbené blond vlasy na čierno. Dlho som túžila po tejto farbe a konečne, keď mám pätnásť mi to otec dovolil. Ešte ho budem musieť prehovoriť, aby som si do nich mohla dať červené pramene. Nevlastná mama by ani nebola proti, ale otec je strašne zatrpknutý a potrpí si na mojom výzore.

„Nedotýkaj sa ma," zasyčala som pomedzi zuby, až mi tlak stúpol a nebyť môjho otca, tak by sme sa zase pobili.

„Ellka, si pripravená na prvý deň na strednej škole?"

„Prečo musím ísť na školu, do ktorej chodí aj tento magor?" škaredo som zazrela na Floriána a dupla som si nohou ako malé decko.

„Všetko robím iba pre tvoju bezpečnosť. Dobre to vieš."

O pár minút na to sedíme vo veľkom čiernom tereňáku s vlastným šoférom, ktorý nás bude voziť každý deň do školy, aby toho nebolo málo, tak vedľa neho sedí aj moja každodenná ochranka. Zatiaľ čo sa ja vzadu tlačím medzi dvoma nevlastnými súrodencami.

Mladšia sestra má štrnásť a je to spoločné decko mojej terajšej mami Melany a môjho otca Jakuba. Ja som svoju mamu nikdy nevidela, vraj zomrela pri pôrode. Otec nikdy o nej nehovorí, vraj je to preňho ťažké. Je mi ľúto, že som ju nemohla spoznať, určite by sme si rozumeli.

Najprv vyhodíme pri základnej škole mladšiu sestru Hanku a o niekoľko minút zastavujeme v meste pred strednou školou, do ktorej budem odteraz chodiť so starším bratom. Ochrankár vystúpil z auta zarovno s nami a nasledoval nás. Bolo mi to nepríjemné. Nikdy nepochopím prečo musia strážiť práve mňa. Brat nepotreboval ochranku, ale teraz, keď som skončila základnú školu, tak odrazu ja ju potrebujem. Otec mi to vysvetlil iba tým, že som dievča a dnešná doba je plná úchylákov a únoscov. Ale potom prečo aj ostatné dievčatá nemajú ochranku? Aspoň v jednom som bola rada, že nebude so mnou aj v triede v jedlej lavici, ale pekne bude čakať na chodbe.

Celá škola sme sa zišli na dvore, kde sa nám prihovoril riaditeľ a potom sme sa my prváci pozaraďovali k tabuľkám s našou novou triednou, ktoré držali naši profesori. Našla som označenie svojej triedy a zaradila sa do radu.

O hodinu neskôr sme sedeli v triedach a nudili sa, zatiaľ čo nám profesorka rozprávala o škole. V triede nás nebolo veľa. Dokonca sme tam boli iba tri dievčatá a ostatní všetko chalani. Ani sa nečudujem, keďže som na športovej škole. Aspoň sa majú chalani na čo pozerať alebo vlastne my? Dievčatá vyzerali v pohode, ani jedna sme sa medzi sebou nepoznali. Niektorí chalani sa už bavili ako starí kamoši, zrejme prišli z rovnakej základky, iní boli ticho a unudene sa obzerali po novej triede. Vedľa mňa si prisadal celkom fešný chlapec, mal bujaré hnedé vlasy a celý bol odetí v čiernom. Mal dokonca krásny kožený kabát s vybíjanými cvokmi a na nohách kanady. Naše pohľady sa stretli, ale ani jeden z nás sa nezmohol slova. Až keď sme sa predstavovali, tak som sa dozvedela jeho meno. Volá sa Eddo.

Učiteľka nás pustila o niečo neskôr, ale ochrankárovi to vôbec nevadilo, len čo som vyšla z triedy, tak ma nasledoval s jeho dlhými krokmi. Vnímala som zmyslami každý jeho pohyb a aj oči študentov, ktorí nás sledovali. Pokiaľ sa vedľa mňa neobjavil Eddo a slabo do mňa nedrgol.