Ella

9. Mamička

Po škole ma čakal Emo, tak ako som sa s ním dohodla. Ešteže chodí v tom istom meste do školy. Celou cestou domov som mu rozprávala o dnešnom dni, čo všetko som prežila. Bolo mi z toho celého do plaču. Ani som nechcela ísť domov. Nemala som chuť stretnúť sa s otcom ani s Floriánom a už tobôž nie s Emilom. Musela som sa však pred domom rozlúčiť s Emom a ísť čeliť svojim dnešným problémom. Jedným šťastím bolo to, že otec ešte nebol doma a ja som mohla vybehnúť do svojej izby, kde som sa zložila a hodila na posteľ. S ovládačom som namierila na hifi vežu a zapla cd-čko, ktoré bolo v nej pichnuté. Bola to kapela Trináste Století, čo mi práve najviac vyhovovalo. Ani neviem ako a pri ich temnej hudbe som zaspala.

Prebudila som sa na nezvyčajnom chladnom mieste. Nešlo mi do hlavy čo tam robím. Na studenom náhrobnom kameni mojej nebohej matky. Bol večer a fúkal silný vietor. Na sebe som mala len ľahkú nočnú košieľku, v ktorej mi bolo chladno. Striasla som sa a od vtedy som drkotala zubami, akoby som mala každú chvíľu zamrznúť na cencúľ. Na cintoríne nebolo nikoho. Pravdepodobne už bolo dosť neskoro a pre návštevníkov bol zatvorený, keď som si práve v tom všimla za stromami tmavú postavu, ktorá sa pomalým krokom približovala. Objala som sa rukami a čakala. Nebolo mi však všetko jedno, keď som si uvedomila, že postava ťahá za sebou veľkú kosu. Chcela som sa postaviť a zliezť z náhrobného kameňa mojej matky. No, zistila som, že niečo mi v tom bráni. Akoby náhrobný kameň bol mojím väzením a okolo mňa sklo, ktoré ma nepustí ďalej. Búchala som päsťami do neviditeľnej zábrany. Postava sa približovala a mňa zasiahla číra úzkosť. Začala som kričať aj keď som vedela, že mi to nepomôže. Odrazu som vo svojom väzení začula hlasný škrekot, ktorý vydával ten tvor so zahnutými rohmi. Bol to sám stelesnený Satan, avšak nevidela som ho tentoraz. Iba som počula jeho neznesiteľný smiech. Nech sa radšej ani neukazuje. Mám z neho strach. Bojím sa ho. Čo mi chce? Prečo ma furt prenasleduje. Tmavá postava bola už na dosah môjho väzenia. Keby nebola medzi nami zábrana, tak by sa bola dotýkala priamo mojej ruky, ktorú som mala položenú na neviditeľnej stene. Rýchlo som ju odtiaľ stiahla a vystrašene som zostala na ňu pozerať. Nevidela som jej do tváre, pretože jej ju zakrývala veľká tmavá kapucňa. Kosa zrazu zarinčala. Nie preto, aby rozbila zábranu, ale preto lebo ju postava hodila o kamenistú zem.

„El-la," zachrapčala. „Mňa sa nemusíš báť. Pusti ma k sebe. Nechcem ti ublížiť. Som tvoj priateľ. Nepamätáš si ma z minulého sna? Som Ďuri," krútila som hlavou. Nepustím ho k sebe, ani neviem ako by som to mala urobiť. Veď ja predsa neovládam toto väzenie. „Ella, ty ovládaš svoj priestor, pretože sa bojíš, ak by si sa nebála, bola by si voľná."

Radšej sa budem báť a budem v bezpečí, než by som sa prestala a on by sa mohol ku mne priblížiť a s jedným švihom kosy mi odrezať hlavu. Chce ma len nalákať do svojej pasce.

„Môžeme sa aj takto rozprávať. Viem, že ma počuješ. Chcel by som ťa poprosiť, aby si zašla k tvojmu spolužiakovi Eddovi, ktorý ti všetko vysvetlí. Ja nemám veľa času, aby som bol s tebou v kontakte, tak ako si zaslúžiš. Musíš si vypočuť Edda. Musíš ísť za jeho otcom, ktorý vie niečo o čo si bola ty ukrátená za celý svoj doterajší život. Prosím ťa Ella. Všetko je to klamstvo. Ver mu, ver nám. Viem, že to bude pre teba ťažké, ale musíš vedieť pravdu."

„Nezaujíma ma vôbec nič čo mi chcete. Nechajte ma. Chcem si žiť pokojný život ako doteraz! Už ma neotravujte, nenavštevujte! Nikdy sa mi už nevkrádajte do mojich snov!" zvreskla som na plné hrdlo práve vtedy, keď sa vedľa Ďuriho objavil krásny čierny anjel s črtami ženskej tvári, ktorá sa tak veľmi podobala na tú moju.

„Ellka to si nemala..." načahovala ku mne ruku a obraz sa mi začal vytrácať pred očami, až som nakoniec otvorila oči do bodového svetla v mojej izbe.