I BELONG TO YOU (One Direction fan fiction)

20

 Myslela som na Nialla. Premýšlala som nad rôznymi vecami. No zrazu ma osvietilo veľmi silné svetlo. Celé okolie sa spomalilo a ja som uvidela, že na mňa trúbi osobné auto a snaží sa zabrzdiť. Bola som paralyzovaná. Zažmúrila som oči a uvedomovala si, čo ma teraz čaká. Pomaly som si dala dolu jedno slúchadlo z uší a čupla si. Zrazu sa všetko späť zrýchlilo a auto zastavilo asi milimeter odomňa. Ja som sa pozrela na poznávaciu značku a z drepu som spadla na zadok. Srdce mi začalo búchať tak silno, že som mala pocit, že dostanem infarkt. Natiahla som si nohy, trčali mi až pod auto a lahla som si. Zahrabla som si do vlasov a rozmýšlala, prečo sa boh zrazu rozhodol ma nechať žiť? Čakal, že sa uhnem? Vodička zo strachom vybehla z auta, div sa nezabila.

"PREBOHA?!" začala histerčiť. Ja som sa čo najrýchlejšie pozbierala a ona my pomohla vstať.

"Je všetko vporiadku nič vás nebolí? Nepotrebujete ísť do nemocnice?!" stále mala stres v hlase a hrču v hrdle. No ja som nebola schopná ani jednoho slova.

"Haló?!" spanikárila a začala somnou triasť. Ani som sa jej nedivila. Oči mi šli z lebky div vypadnúť a neodpovedala som jej.

"Ah.. áno.." povedala som a ponaťahovala som si nohy. Otočila som sa a strčila si slúchadlo späť do uší. Práve mi hrala Birdy - Shelter a piáno mi rozozvučalo celú hlavu. Začala som pomaly pokluskávať a snažila sa z tohto incidentu spametať. Nebolo mi súdené ublíženie na zdraví. Ako je možné, že som vbehla vlastne autu pod cestu? Veď chodník zabáčal a dopredu už šla iba krátka zrnitá poľná cesta vedúca do hustého tmavého lesa. Zrazu ma to tam začalo neskutočne ťahať. Otočím sa? Nie už dnes som šťastie vyprovokovala dosť. No bohužial zrazu som ja svoje telo neovládala. Moje nohy sa otočili a zrýchlili späť na miesto, kde som pred chvíľkou skoro prišla o život, alebo aspoň o časť svojho tela. Nechápala som tomu. Auto išlo asi 100 a ako mohlo tak stihnúť zabrzdiť? Osud?! Bola som zmätená a vôbec som nemala pocit, že som nejako extra zadýchaná. Zrazu som bola v strede poľnej cesty a zastavila som. Nevedela som sa rozhodnúť. Mala som divné myšlienky. Chcela som ísť do lesa a prezkúmať ho ihličku po ihličke. Lenže nevie prečo. Bolo to veľmi nezvyčajné. Nakoniec som sa so zamračeným obočím a rozbúšeným srdcom rozbehla rýchlosťou svetla domov. Utekala som ako malé dieťa pred nejakým zločincom. Dobehla som tesne pred dvere a zastavila som. Našmátrala som kľúče. Ruky sa mi triasli a nevedela som, aký je dôvod. Pomaly som otvorila dvere. Ešte stále nikto nebol hore. Uvedomila som si, že som bola preč asi takých desať minút. Zadýchaná som vybehla hore schodmi a zatvorila som pomaly potichu dvere a následne zamkla. Vyzliekla som sa zo všetkých vecí a napustila si vaňu vrelej vody. Potrebovala som sa uvedomiť z raňajšieho incidentu. Ešte stále pod vplivom adrenalínu a stresu som si pomaly ľahla do vrelej vody. Končeky prstov ma štípali, pretože pred tým boli ľadové a takisto aj zadok a ruky. No po chvíli sa mi uľavilo a ja som zatvorila oči. Rozmýšlala som, čo sa asi tak teraz Niallovi sníva. Už chýbali iba dva dni kým príde a ja som sa nemohla dočkať.

Po hygiene som si svieža ľahla na posteľ a mala som pocit, že už je večer. Bola som neskutočne unavená. Lahla som si pod perinu a zatvorila oči. Pozrela som sa na mobil, koľko bolo hodín. Bolo pol ôsmej. Kúpeľ mi netrval tak dlho ako som si pôvodne myslela. Oči som znovu zatvorila a zrazu sa všetko zhaslo. Moja myseľ. Moje pocity. Moje telo. Vyplo.

Zobudila som sa až o piatej večer. Na zvuk, ako niekto vyčerpane búši na dvere. Ako dlho už toto robí? Znudene som sa postavila z postele a šla ku dverám.

"No bože ..." mrmlala som si podpod nos. Odomkla som dvere a pozrela som do zeme. Videla som známe biele Supry. Pozrela som pohľadom pomaly k nohaviciam a začínala som sa v mysli extrémne rýchlo prebúdzať. Pozrela som sa mu do očí a rozplakala som sa.

"Niall!" vykríkla som a skočila na Nialla. Našťastie chodba bola dosť úzka, takže sa stihol zachytiť o stenu, aby som ho neprevážila mojim rýchlim skokom.

"Ahoj." zasmial sa a zrejme aj jemu padla jedna slza.

"Tak veľmi si mi chýbal." povedala som a silno som ho mačkala. On ma držal za zadok aby som nespadla a stále čakal na to, kým sa somnou bude môcť uvítať aj on. Po chvílke pučenia Nialla som ho konečne nechala nadýchnuť a on ma unavene pustil. No ja som jeho nechcela. Stále som ho držala a už nikdy ho nepustím. No po chvílke mi to prišlo divné a preto som ho pustila. Niall sa na mňa bez slova usmieval a ja som ho za ruku vtiahla do izby. Niall nohou za nami zabuchol dvere a silno ma objal. V objatí sme cúvali až k posteli kde som sa ja potkla a omylom som spadla. Niall sa stihol odomňa odlepiť a spadol tesne vedľa mňa. Obrátila som sa na bok a široko sa usmievala. Až teraz mi prišlo, ako to že je tu?! zrazu som sa zamračila.

"Čo sa mračíš?" chutne sa zasmial Niall a šiel mi dať pusu, ale ja som ho prerušila v jeho činnosti, takže sa nestihol ku mne ani priblížiť.

"Ako to že si tu?" povedala som zvedavo a zároveň vystrašene.

"Ty si blázon. Najprv ma tu skoro rozpučíš od radosti a teraz si vystrašená, prečo som tu." povedal a príťažlivo sa usmial. Ja som sa tiež usmiala, aby si nemyslel, že sa hnevám. Ale nič som mu na jeho vetu nepovedala a preto mi to hneď vysvetlil.

"Chcel som ti urobiť radosť.. u nás doma bolo ticho a proste.. nedalo sa tam dýchať.. bol som už aj u chalanov.. dnes asi za.. takú pol hodinku ideme nahrávať." povedal a mne odľahlo.

"Ale ..." chcela som rozvíjať debatu, ale Niall s úsmevom pokrútil hlavou a prstom ma umlčal. Položil mi ho na pery kým sa ku mne nepriblížil a nepobozkal ma, nedal ho preč. Začal jemným bozkom, ale vzbudilo to v nás oboch túžbu a preto sme sa začali vášnivo bozkávať a všade obchytkávať. Už som si myselal, že si to tu hneď na mieste rozdáme, ale našťastie moje silné myšlienky zahnal Peeta, ktorý v momente vtrhol do izby. Obaja sme sa zľakli a preto sme sa od seba reflexne odtiahli. Zamračila som sa na Peetu a on sa bojazlivo vracal späť na chodbu.

"Nie poď ďalej." povedal Niall no v momente odomňa dostal ranu do lakťa.

"Nie radšej nie." smutne odvrkol Peeta a už už išiel zatvoriť dvere a vlete do izby Nathan. Ja som sa sklamane hodila hlavou na posteľ. Teda ležala som, ale s opretou hlavou. Hodila som si hlavu na posteľ a Nathan skočil na Nialla.

"Prosimťa nepoškoď.. ehm." povedala som a Niall sa začal neskutočne smiať. Nathan bol malinký a nechápal. Videla som, ako Peeta smutne stojí v strede dverí. Posadila som sa a usmiala sa naňho. On sa na mňa tiež usmial a vošiel do izby. No nemusel byť hneď taký milý a sadnúť si vedľa mňa. Och. Už hneď ma prešla tá dobrá nálada. Niall sa konečne vyslobodil s Nathanovho väzenia a taktiež sa posadil tak ako ja. Niall ma zazodu objal a z môjho pleca sa tiež pozeral na Peetu. Zrejme mu chcel dokázať, že mu patrím. Nechcela som raniť Peetu.

"Niall toto je Peeta." povedala som a oni sa obaja zasmiali. Ja som tejto situácií nerozumela.

"Už nás Jack zoznámil." povedal Niall a dal mi jemnú pusu na krk. Mne sa nepáčilo, čo robí pred Peetom a preto som sa odsunula a položila si ruku na jeho stehno. On to pochopil a prestal ma chytať na miesta, kde by to Peeta mohol spozorovať. Jemne ma škrabkal na chrbte a ja som sa usmievala. Bola som taká plná eufórie z toho, že prišiel. Najradšej by som sa s ním bozkávala do neskorej noci.

"Inak.. s Peetom sme sa dohodli, že do Londýna pôjdeme zajtra." povedal Niall. TAK POČKAŤ. Najprv Niall chcel, aby sme šli iba sami. Fňukal do telefónu naschával? Odtiahla som sa od oboch a postavila som sa. Nathan skočil na moje miesto a nechápal čo sa deje.

"Čo?" nechápala som ich rozhodnutiu. Koľko už je Niall tu?!