Letné spomienky (Yaoi)

I. Až také zlé to nebude

Je už tretí deň letných prázdnin a ja sa chystám zajtra k tete. Ako naschvál tam budem celé leto. Nie je to žiadna výhra, ale aspoň trochu zmena od tohto rušného mesta. Teta žije v domčeku v malej a mierumilovnej dedinke zašitej medzi kopcami a lesom. Často som tam chodieval ako malý usoplený fagan, ktorý sa hrával vonku s miestnymi deťmi. Posledných šesť rokov som tam nebol. Neviem, čo to mamu popadlo aby som tam šiel, ale podľa nej mi prospeje niekam vypadnúť a nie len stále vysedávať za počítačom.

„Kou, vstávaj prosím ťa lebo nestihneš ten vlak!" zvyšovala na mňa mama hlas pri odostieraní záclon v mojej izbe. „Ešte päť minút mami.." žadonil som s nádejou že ma chvíľku nechá, ale opak bol pravdou. „Prepáč zlatíčko, ale u Aiko to potom môžeš dospať. Poď, raňajky máš na stole." Povedala už kľudnejšie a dala mi pusu na čelo. Pomalým krokom som sa vydal smer kúpeľňa. Tam som sa skultúrnil a následne si išiel vychutnať lievance. Po dojedení som si zobral batoh a kufor z izby a dopratal sa ku vchodovým dverám na rozlúčku s mamou. Cesta k vlakovej stanici nebola moc dlhá čiže som sa neponáhľal. Vlak pár minút meškal ale nakoniec som sa predsa len dočkal jeho príchodu. Vošiel som do prázdneho kupé a pohodlne sa usadil. Z pozorovania krajiny ma vyrušilo zvonenie mobilu s prichádzajúcim hovorom od tety. Prehodili sme medzi sebou pár slov aj s otázkou za koľko prídem a či sa teším. Poslušne som odpovedal a následne sa rozlúčil.

„Kou! Ty si mi ale vyrástol!" s nadšením ma objala a privítala teta po príchode k jej domčeku. Objatie som jej s radosťou opätoval. Ani som sa nenazdal a už ma ťahala dovnútra kde ma posadila za stôl v kuchyni, a behom sekundy naservírovala obed. „Kamaráti sa na teba každé leto vypytovali keďže si tu dlho nebol. Myslím že ťa nespoznajú." uchechtla sa pričom si dávala posledné sústo jedla do úst. „Podľa mňa nespoznám skôr ja ich. Až taká zmena u mňa nie je." Venoval som jej úsmev a poďakoval za jedlo. Ona vedela vždy výborne navariť. Vybehol som po schodoch do izby s tým, že si idem vybaliť. Netrvalo to veľmi dlho a opäť som sa ocitol v kuchyni. „Pamätáš si na Rena ?" spýtala sa zamyslene pri ukladaní umytých tanierov do odkvapávača. Chvíľku som pátral niekde hlboko v pamäti s cieľom vybaviť si toho chalana. „Myslím toho blonďatého chlapca. Býva blízko rybníka a vždy si bol paf z jeho očí." pomohla mi spomenúť si s miernym zasmiatím sa. „Tie oči si mi fakt spomínať nemusela," nafúkol som líca a pritom sa trošku začervenal, „čo s ním ?" Bez slova mi podala tašku s nejakou zeleninou, ovocím, koláčikmi a medom. Pozrel som sa na ňu nechápavým pohľadom. „Cestu si pamätáš, nie? Toto zanes jeho babke a odkáž nech príde na návštevu. Aspoň sa zabavíš s Renom aby si hneď prvý deň neskysol v izbe. Určite bude rád." nestihol som ani zaprotestovať a už som stál pred zatvorenými vchodovými dverami. Len som si povzdychol a vydal sa k jazeru kde som sa ako dieťa vždy kúpal v takýchto horúcich dňoch ako je tento. Nikde som sa nenáhlil a pozoroval okolie. Vždy tu je nehorázny kľud. Žiadne hučiace autá a veľké davy ľudí stále náhliacich sa za niečim.

Z diaľky bolo vidno jazero pri ktorom sa do výšky týčil hnedý dvojposchodový dom. „Dobrý deň." zakričal som na postaršiu pani Kurosawovú ktorá sa starala o záhradu zatiaľ čo sa jej pes spokojne váľal v tráve. „Oh, ty musíš byť Kou-chan, že? Aiko mi hovorila že prídeš. Už je z teba chlapisko!" na tvári jej hral široký úsmev a už ma tlačila dovnútra. „Ren-chan poď dolu, prišiel Kou!" zakričala pri schodoch a po nich sa za chvíľu s dupotom ako stádo slonov dostavil Ren s neveriacim pohľadom. „Ty žiješ!" so smiechom ma objal. Musel som sa spamätať z jeho krásnych zelených očí ktoré sa smerom k zreničke sfarbovali do žltej ako dve púpavy v tráve. Vždy ma fascinovali z nejakého neznámeho dôvodu. „Vyzerá to tak no.. riadne si sa zmenil." uchehtol som sa zatiaľ čo nás pani Kurosawová viedla do obývačky kde ma ponúkla bábovkou. „Ale tichý je stále ako si ho pamätáš. Vždy sa jeho kamaráti sťažujú." odfrkla babička. „To teraz nerozoberajme. Ale ani ty už nie si ten malý sopľoš. Ako dlho tu budeš? Prečo si tu tak dlho nebol? Čo máš nové?" vychrlil na mňa všemožné otázky na ktoré som mu následne poslušne odpovedal. Tak ako povedala pani Kurosawová, keď sme boli malí, Ren nebol moc zhovorčivý typ človeka a kamarátov si hľadal ťažko. Zomreli mu rodičia pri havarovaní lietadla, pravdepodobne aj to je ten dôvod. Moja teta sa veľmi dobre poznala s jeho mamou a aj babičkou čiže nás zoznámila. Bol som jeho jediný pravý kamarát s ktorým sa zhováral bez problémov. „Skoro by som zabudol, pani Kurosawová, teta by bola veľmi rada keby ste ju prišla navštíviť." vyhŕklo zo mňa a hneď nato smeroval ďalší kúsok bábovky do mojich úst. „Tak to aby som už išla, nech Aiko zbytočne nečaká." prehovorila a už trielila k dverám sa obuť. Celkom čiperná na svoj vek. „Tak sa tu zabávajte. Ren-chan zober ho aj niekde von keď je tak krásne a ty Kou-chan, sa tu cíť ako doma." zatvorila za sebou dvere a chvíľu bolo ticho pokiaľ sme obidvaja nedojedli bábovku. „Ták, kam by si chcel ísť ? Alebo ešte zostaneme tu?" spýtal sa Ren a zobral tanieriky ktoré zaniesol do kuchyne. Len som ho nasledoval a premýšľal nad odpoveďou. „Mohli by sme sa ísť niekam prejsť. Aspoň mi ukážeš čo je nové." Moje telo si našlo ako oporu zárubňu dverí a oči sledovali ako jeho krehké ruky umývajú taniere. „Nič sa tu nezmenilo. Všetko po starom," uchechtol sa, „ale viem kam ťa zoberiem, dúfam že si to budeš pamätať." vyhŕkol a mal iskričky v očiach. Obuli sme sa, Ren ešte zobral deku a následne sa vydali po prašnej ceste za domom ktorá smerovala k lesu.

„Takže.. už si si našiel kamarátov?" prerušil som trochu pre mňa trápne ticho a sledoval ho zozadu ako si vykračuje s rukami za hlavou. „Eh.. myslíš to o čom rozprávala bábi? Nie, nenašiel. Mitsuki ma otravuje s tou jeho partou. Nechcem jej vytvárať zbytočné starosti o mňa, tak si myslí, že sú to kamaráti." znovu moja myseľ začala pátrať po niekom s menom Mitsuki. Potom mi to doplo. „Stále ti nedali pokoj?" trochu s obavami som sa ho spýtal. „Nie. Keď si odišiel začali znovu. Nevadí, snažím sa im vyhýbať ikeď v škole to moc nejde. Nič mi nespravili, neboj." vyzeralo, že sa o tom veľmi baviť nechce, tak som to už nerozoberal a kochal sa vysokými stromami ktorých lístie za pomoci mierneho vánku vydávalo príjemné šustenie. „Sme tu." prebral ma Renov hlas z rozjímania sa nad okolím. Stáli sme blízko potoka ktorým pretekala číra voda a narážala do kameňov. Ako malí sme tu púšťali loďky. Pri pomyslení na to som sa usmial. „Ako vidím z nášho provizorného domčeka na strome nič neostalo." nemohol som si odpustiť menšie zasmiatie sa a pomohol rozložiť Renovi deku na ktorú sme si sadli.

Celé poobedie sme sa rozprávali. „Asi by sme mali ísť,zotmieva sa." zívol som a postavil sa z deky. „Pche, veď ešte nie je úplnátma, ty veľkomešťan. Ale máš pravdu, babka sa bude strachovať." postavil aj saon a so spoločným úsilím deka bola sa sekundu zložená. „Tak zajtra hej?"spýtal sa pri jeho dome. Len som nemo prikývol a zamával na rozlúčku. „Ažtaké zlé to nebude.." zamumlal som si sám pre seba a s úsmevom pokračovalv ceste naspäť k tete.

Ahojte zajačikovia >//<  Pevne dúfam že sa Vám prvá časť páčila. Bola by som rada, ak by ste napísali názor, poprípadne čo zlepšiť a či vôbec pokračovať . Ani hlas by neuškodil. See ya ヾ('ω'　)/