Letné spomienky (Yaoi)

III. Nezdarený útek pred pravdou

Posledné dva dni ma teta zamestnávala kŕmením zajacov, sliepok a všemožnými domácimi prácami. S Renom som sa dohodol o akom čase sa zajtra stretneme pred svätyňou, odkiaľ následne zamierime na festival. Pokiaľ si dobre spomínam, zbožňoval ho a vždy sa naň tešil čo mi nešlo dokopy s jeho nervóznym hlasom. S Renom sme iba volali, pretože ako ja, tak i on mal dosť práce. „Kou! Príď prosím ťa sem." kričala teta pri schodoch, a mne neostávalo nič iné, ako poslúchnuť a doplaziť sa tam. Div sa svetu, po ceste dolu nezostala zo mňa mláka. Dnes bolo vonku nehorázne peklo, takže som plánoval zostať vo vnútri blízko ventilátora. Teta mi môj bohovský plán nič nerobenia náročky dobabrala. Poslala ma do jedných malých potravín, pretože potrebuje niečo pod zub kvôli zajtrajšej návšteve. Vraj majú dámsku jazdu čiže sa domov z festivalu nemusím náhliť a ona teraz musí vybavovať iné záležitosti. Ach tie ženy.

V potravinách som kúpil všetko potrebné a pre seba ešte vodu aby sa zo mňa po ceste nestal suchý kus dreva „Kou-kun!" vypískol za mnou hlas patriaci Mariko. „Ahoj, potrebuješ niečo?" snažil som sa usmiať čo najmilšie, ale vďaka tomu nepríjemnému teplu bol úsmev skôr krivý. Mariko sa to očividne tak nezdalo pretože sa červenala až za ušami. „Nie, ja len že... Souta sa ospravedlňuje za to ako sa vtedy preafektovane zachoval." sklopila pohľad a žmolila medzi prstami lem trička. „To je v pohode. Odkáž mu, že ho pozdravujem, ale teraz už musím, teta to potrebuje čo najrýchlejšie doniesť." mierne som natiahol ruku v ktorej bola taška s nákupom a pobral sa na odchod. „Kou-kuuun," skríkla načo som sa mierne zľakol, „nepôjdeš so mnou zajtra na festival?" Nahodila psie oči, ktoré však pre jej smolu na mňa neplatia. „Prepáč, už s niekym idem. Ale môžeme sa sekundu pokecať pokiaľ chceš." znovu som sa pokúsil o najmilší úsmev ale pri otočení chrbtom k nej sa vyskytol na mojej tvári otrávený výraz. Mám pocit, že ju tá láska ku mne ešte neprešla. Hold, dievča má smolu. Nie je môj typ.

Zvyšok dňa prebiehal pomerne v nudnej atmosfére. Tete sa zišla moja pomoc, leňošenie pri telke a notebooku nechýbalo a taktiež na zvieratá sa nezabudlo. Slnko konečne zdrhlo a vystriedal ho mesiac. „Ak bude zajtra takéto teplo, tak ma asi odkvacne.." myšlienky mi lietali hlavou pri nadychovaní sa chladnejšieho vzduchu na balkóne. Nemal som čo robiť a nedočkavosť na nasledujúci hádam nenudný deň bola väčšia a väčšia, tak som sa pobral do postele.

„Koooou! Kde si toľko?! Meškáš!" kričal na mňa Ren keď som zdvihol prichádzajúci hovor od neho. „Uh, čo? Koľko je hodín?" „Bude pól druhej! Nehovor mi, že ešte lehníš?!" ovalil ma studený pot. Rýchlo som sa vychumlal spod periny, bežal sa obliecť, umyť zuby a rýchlosťou svetla utekal za Renom. Ten si ma teda riadne podá, mali sme sa stretnúť o jednej. Moje oči ho spatrili z diaľky sedieť na obrubníku s nafúknutými lícami a vraždiacim pohľadom. „Prepáč mi to, ja som-" „Zaspal. Nabudúce si nastav budík ty debil." odvrkol a kráčal meter predo mnou smer festival.

„Hej Ren, dáme si dango? Platím ja. Ber to ako ospravedlnenie." nervózne som sa usmial a pečlivo čakal na odpoveď. „Jasné že platíš ty! Rýchlo poďme, bude tam rada." rozžiaril sa ako slnko na hnoji, chytil ma za zápästie a ťahal k stánku s dangom. Dúfam že, už sa na mňa nehnevá. Trochu som sčervenal keď som ucítil jeho nežný ale zároveň pevný stisk jeho ruky okolo môjho zápästia. Neviem čo sa to so mnou deje. Nie som gay, to určite nie, ale.. on je taký zlatý keď sa smeje a ja mu môžem spraviť radosť. Čo to kecám?! Ok, zavesme to na krk tomu teplu. „Waaah~ to bolo výborné," spokojne vypustil vzduch z pľúc, „už sa nehnevám." Celé poobedie sme sa zabávali, jedli, snažili sa chytiť drobné oranžové rybičky. Mariko som vôbec nestretol a tak nejak na ňu v podstate aj zabudol.