When the box came...

Kapitola 7.

Beh...Stále len beh. Zišiel som z cesty . Tu ma nikto nenájde a tak sa nedozvedia pravdu. Budú si myslieť že to bol plačlivec. V ich spomienkach zostanem ako ten Newt ktorý nemal žiaden problém.
Leziem na stenu. Pomaly sa dostávam dosť vysoko nad zem .Brečtan sa mi zarýva do kože ale mne je to jedno. Čoskoro bude po všetkom. Hľadím na oblohu zatiaľ čo sa moje svedomie pokúša priviesť ma k rozumu. Tak takéto to je? Posledné chvíle pred smrťou? Na toto myslia samovrahovia? Žiadna ľútosť? Jediné čo cítim je túžba konečne to skončiť. V tom sa z rohu vynoril Alby. Do čľupu čo teraz?

-Newt zlez dole vieš predsa že toto nemôžeš urobiť!- Kričal Alby.

-Odíď Alby, nemusíš sa na to pozerať.-

Ako ale vie čo chcem urobiť?Zavrel som oči a roztiahol ruky akoby som sa chystal vzlietnuť. Ani na moment som nezaváhal a pustil som sa.

V tom som sa prebudil. Celý spotený som sa snažil upokojiť svoj dych. Táto spomienka. Prečo sa vynorila práve teraz? Práve keď som na to začínal zabúdať...
Ejmy sa prebrala.

-Si v poriadku, čo sa stalo?- Bola schúlená na mojej hrudi. Od tej noci v diere spíme v jednej sieti. Možno ti to príde nepohodlne ale vôbec to tak nie je. Spať s ňou v náručí je všetko čo som si mohol priať. Každú noc cítiť jej vôňu. Nočné mory sa od tedy neobjavili. No až dodnes. Áno mam nočné mory. Väčšinou sú to spomienky na Labyrint a plačlivcov ktoré ma trápia už veľmi dlho. Tak dlho že som si na ne stihol zvyknúť. Ale teraz sa vrátili a ja som to v danú chvíľu nezvládol.

-Potrebujem isť na vzduch.- Vyhrabal som sa zo siete a mieril do lesa. Ejmy bežala za mnou.

-Newt čo sa stalo,urobila som snáď niečo?- spýtala sa a ja som v jej hlase začul obavy.

-Nie ty nič ja..ja..len sa mi vrátili isté spomienky na Labyrint.-Falošne som sa usmial.

-Chceš o tom hovoriť?-Spýtala sa.

-Asi nie.- Nechcel som aby to vedela. Aby vedela že som bol tak zúfali že som sa chcel zabiť. Teraz sa zato hanbím. Vie o tom len Alby a Minho. Ostatný si myslia že som utekal pred plačlivcom.

Prišla bližšie a začala ma bozkávať. Najprv len jemne no po chvíli som cítil že jemnosť nie je to čo chce. Chytil som ju okolo pásu. Rukami sa mi hrabala vo vlasoch. Jemne za ne ťahala. Bola tak blízko že som cítil každý jej pohyb. Tvrdol som čo ona hneď využila. Pritláčala sa o moju erekciu.
-Ejmy mali by sme prestať ak..-
Vetu som nedokončil lebo ma zas bozkávala.
-Ale ja to chcem.-povedala.
Počul som dobre? Vážne to práve povedala? Na tieto slová som čakal tak dlho a keď konečne prišli nevedel som im uveriť.

Pritlačil som ju o najbližší strom a začal ju bozkávať na krku. Zavzdychala moje meno. Rozopla moje nohavice a stiahla ich dole. Kľakla si a vzala do úst celú moju dĺžku.
-Čo to robíš?- nechápal som kedže som nikdy o ničom podobnom nepočul. Začala sať. Do čľupu. Začal som vzdychať. Mal som problém sa udržať na nohách. No ona pokračovala a ešte zrýchlila.
-Ej...Ejmy ak nechceš aby..-
Nestihol som dopovedať a urobil sa jej do úst. Ona sa zvodne usmiala. Chcem viac. Chytil som ju za bradu a ťahal ju späť na nohy. Bozkával som ju,sal jej krk a pritom rozopínal gate. Pomohla mi a vyzliekla si ich úplne. Roztiahol som jej nohy ktoré si následne obtočila okolo môjho pasu.
-Si si istá že to chceš?-pozrel som sa jej do oči. Zazrel som v nich strach a vzrušenie. Neodpovedala len prikývla.
Vnikol som do nej. Najprv jemne,neskúsene no potom som prirazil trochu tvrdšie. Zaťala mi nechty do chrbta a zavzlykala. Znova som prirazil. Až vtedy som si uvedomil že sa to vážne deje. Bolo skoré ráno a mi sme si to práve rozdávali v lese.