Emily's psycho life

*2

Prišli rodičia. Zavrela som sa do izby a tvárila som sa, že upratujem. Mama si ihneď všimla že okná niesu umyté a máme tie isté záclony. Zložila si kabát a kabelku dala na stoličku a prišla za mnou do mojej izby. Pekne som sa jej pozdravila, ale ona len stála a pozerala sa na mňa ako na debila. Potom odišla do kúpelky a tam strávila asi 20 minút, kým neprišiel otec. Hneď na mňa začala kydať a otec od zlosti očervenel. Odopol si opasok a začal po mne kričať, že si mám kľaknúť. Ani som sa nesnažila odporovať mu. Len som sa spýtala, koľko rán to bude dnes. Neodpovedal, len sa trochu zachechtal a začal ma trieskať opaskom po chrbte. TAK VEĽMI TO BOLELO!!! Každým úderom mi ale dodával odvahu. Nechápem ako, ale cítila som, že bitkou mi už nemôže ublížiť, lebo som nič necítila. Proste ma to prestalo bolieť, ale videla som, že ma ešte stále mláti. Napočítala so 30 rán. Keď som si ale spomenula,koľkokrát mi to už urobil, začala som to cítiť. Už som cítila všetko, od úderov po pramienky krvi, čo mi tiekli dole chrbtom. Začala som revať, slzy mi tiekli hádam aj s uší a vtom sa spamätal a prestal mam mlátiť. Povedal že sa mu dnes už nemám ukazovať na oči a tak som šla do sprchy umyť tú krv. Potom som si už išla ľahnúť, aj keď bolo len 6 hodín večer. Vtom sa vo mne niečo zlomilo. Chcela som aby zmizli, chcela som im ublížiť tak, ako oni ubližovali mne celý život. Potom sa ten pocit stratil a ja som zaspala.

Ráno som sa zobudila ešte pred budíkom. Obliekla som sa do čiernych legín a červeno-čiernej mikiny a zišla som na raňajky. V celom dome bolo ticho, čo sa mi zdalo divné ale neriešila som. Na stole som našla list: Dnes sme odišli skôr, mama a otec. Divné. Zrazu niekto zaklopal. Nemáme priezor, tak som rovno otvorila. Stál tam chlapec, ktorý mi bol dosť povedomý. 

,,Potrebuješ niečo?" spýtala som sa. ,,Vlastne hej, usmial sa a dal mi na hlavu vrece.

Takže ahojte, toto je pokračovanie príbehu o Emilynom psycho živote Prečo sa to tak volá pochopíte neskôr ^_^ prajem pekný deň :-)