Emily's psycho life

*8

Čo? On normále skočil z okna? Veď sme na druhom poschodí! A navyše, nemal ako za sebou zavrieť okno. To ma trochu naštvalo, lebo keď ma prídu skontrolovať, tak tu strávia viac času (kvôli zatváraniu okna). Potichu som sa skrútila do klbka, až kým mi v tom nezačala brániť neznesiteľná bolesť a načúvala som blížiacim sa krokom mojich rodičov. Počula som tiché vrznutie pántov na mojich dverách, čo najtichšie kroky okolo mojej postele, takmer nepočuteľné buchnutie zatvárajúceho sa okna a potom cvaknutie kľučky na dverách. Prevrátila som sa na chrbát. Nevedela som, čo mám robiť, nudila som sa. Zobrala som si mobil z nočného stolíka a do slúchatiek som si pustila pesničku SUN TAN od skupiny Wallows. Viem, nič extra, ale mne sa to páči. Premýšľala som nad tým, aká hudba sa asi páči Tobymu.S miernym úsmevom, ktorý sa mi nečakane objavil pri myšlienke na Tobyho som napokon zaspala.
•
•
•
Zobudila som sa na mierny šuchot, ktorý vychádzal z chodby. Pozrela som na hodiny. ,Čo? Pol ôsmej?! Nestíham školu!' pomyslela som si a prudko som vstala, čo som hneď oľutovala. Bolesť sa až dnes začala prejavovať v plnej sile a "kráse". ,Tak, dnes do školy asi znovu nejdem' uchechtla som sa trpko sama pre seba. Teraz, na konci školského roka, keď píšeme rôzne dôležité testy a projekty s vysokou váhou a tak celkovo opravujeme známky musím chýbať práve ja. Ak budem mať na vysvedčku viac ako tri dvojky, rodičia mi budú robiť hanbu a budú žiadať komisné skúšky. Samozrejme, bez bitky sa to určite nezaobíde. Už len pri tej predstave sa mi obracia úplne prázdny žalúdok. Neviem, ako to prežijem. Teraz som si uvedomila, že neviem, čo vydáva ten šuchotavý zvuk v chodbe. Nechcela som sa ozvať, čo ak to bol nejaký zlodej, ktorý si myslel, že dom je prázdny? Pomaly, aby som nevydala zbytočne hlasný zvuk ( a samozrejme, lebo mi to ostrá bolesť v celom tele inak nedovolila) som vstala z postele a plížila som sa k dverám, aby som nakukla, čo sa tam deje. Od prekvapenia som skoro odpadla zo sánkou kdesi pri kolenách. Bol tam Toby otočený ku mne chrbom, s mopom a umýval dlážku! Potichu som si odkašľala.  Toby od ľaku poskočil ako malé dieťa a prudko sa otočil.

,,Heh, nečakal som, že sa zobudíš tak skoro," povedal a mierne sa začervenal. Skoro som si toho ani nevšimla.
,,Ak mám povedať pravdu, ani ja, ale zobudil si ma. Čo to tu vlastne stváraš? Snáď ma nechceš uraziť tým, že "hostiteľka"som ja a ty mi tu upratuješ," pousmiala som sa natoľko, ako mi to len boľavé líca dovolili.
,,Nie, len...len som ti chcel pomôcť. Vieš, tvoji rodičia ti znova nechali zoznam úloh, no a ty by si mala oddychovať, aby si sa čo najskôr zotavila. Tak ten zoznam ti teraz plním ja."
,,A-ale to..."
,, Pšššt, nechcem nič počuť. Trvám na tom, že aspoň kým sa zotavíš, ten zoznam budem plniť ja. A teraz ti idem prichystať raňajky, zatiaľ čo ty sa došuchceš späť do postele. A žiadne vzdory, výhovorky či protesty. Keď sa vrátim, budeš v posteli. Jasné?"
,,Jasné." Toby len prikývol a rozbehol sa dole schodami a mne neostalo iné, len sa vrátiť do postele.

Takže, chcem sa ospravedlniť za to, že som už od (asi) apríla nevydala kapču. Mala som ťažké obdobie a dlhšiu dobu som mala odinštalovaný wattpad a nepojazdný komp. Ja viem, že je niečo po štvrť na tri v noci, ale až teraz som sa k tejto knihe dokopala. A ešte takto zo začiatku (?) príbehu sa chcem ospravedliť za "ničenie CP". Aj ja mám rada creepypasty, ale tento príbeh jednoducho potrebuje CP postavy aby bola vyjadrená podstata mojich myšlienok. Zatiaľ sa majte.