Achieved goal //Shawn Mendes FF

Opustenie rodiska

Definitívne som sa rozhodla. Nemôžem tu ostať, aj keď viem, že tu som sa narodila, tu som vyrástla, tu som sa smiala so svojou sestrou keď naposledy vydýchla.

Ráno som vstala, urobila som si rannú hygienu, namaľovala som sa a prišla som do obývačky, kde ma už čakala moja mama.

,,Zlatko,pripravila som ti raňajky. Tvoje obľúbené."

Keď to dopovedala, rozplakala sa.
Hneď som sa k nej rozbehla. Je mi ľúto, že opúšťam svoju mamu, ale inú možnosť nemám.

,,Mami neboj sa, budem sa vracať domov každé leto, každý deň si budeme písať a volať, sľubujem."

Pustila som ju a spolu sme sa išli najesť. Urobila lievance s čokoládou posypané orechmi. Vonku bolo nádherne, svietilo slnko a na oblohe ani jeden mrak. Takto si predstavujem perfektný štart do dňa. Len dúfam, že sa mi nič zlé nestane.

- o 3 hodiny neskôr-
Sedím na letisku iba s kabelkou a čakám na let do Toronta. S mamou som sa rozlúčila veľmi rýchlo, neznášam lúčenia. Posledný krát pozerám na pusté, pre mňa hnusné Mexiko z okna letiska. Zažila som tu veľa zlého, ktoré sa so mnou vlečie až doteraz.

Po chvíľke z reproduktorov zaznelo: "Všetci cestujúci smerujúci do Toronta nech sa dostavia pri východe G."

Otriasla som sa a pozrela na ten východ. Zatvárali ho. Do riti, čo som robila že ho už zatvárajú?? Rýchlo som sa pozbierala a začala som tam utekať. Samozrejme, po ceste som zakopla a spadla aj s celou kabelkou. Šikovná si, Cabello. Pozrela som na ten východ a bol ešte otvorený. Oni len pozerali na mňa a samozrejme čakali. Po chvíľke som na svojom ramene niečo cítila.

"Si v pohode? Nič si si neudrela?" povedal neznámy hlas. Znel veľmi ustarane a bál sa. Pozrela som za seba a uvidela som chlapca. 189 cm vysoký, hnedé prenikavé oči a rozcuchané hnedé vlasy. Postava ako zo sna. Do prdele, ten bol dokonalý.

"N-n-nie s-som okej"

Snažila som sa postaviť ale hneď mi podával ruku. Chytila som sa ho a ako sa snažila postaviť znova som spadla. Tvrdšie. "Auuu" sikla som.

"Bolí ťa noha?" prikývla som. "Ideš tiež do Toronta, tak ako ja?" opäť som prikývla. "Môžme ísť spolu a trochu ti pomôžem aby si nepadala." mierne sa na mňa usmial. Kurva, ten chalan bol neskutočne krásny. Úsmev, vlasy a tie oči.......

"Dobre, ďakujem" úsmev som mu opätovala. On len žmurkol, ja som sa s jeho pomocou postavila a išli sme k východu. Podali sme letenky, skontrolovali nám ich a vlastne sme aj zistili že sedíme vedľa seba v prvej triede. Viem, pomyslíte si že v prvej triede sedia len tí snobi a boháči. Ja medzi nich nepatrím, ale mám viac peňazí. Dedko mi pred smrťou odkázal pár tisíc dolárov a jeden byt v Toronte. Preto tam teraz idem.

Prišli sme do lietadla, sadli sme si na sedadlá a lietadlo sa pomaly rozbiehalo.  Už sme boli mierne vo vzduchu keď sa mi začali slzy kotúľať dole po tvári. Ten chalan to videl a tak sa ma hneď pýtal "Prečo plačeš? Takému peknému dievčaťu ako si ty to nepristane" pozrela som naňho a mierne sa začervenala. Ešte stále som ale plakala.

Mám mu to všetko povedať alebo to nechať tak?

*Ďalšia časť je na svete. Ja viem, je to kratšie ale postupne sa to bude rozbiehať. Čo myslíte, bude Shawn utišovať Camilu alebo mu nič nepovie?*

xxVikixx